Secret recipe II.


Ja som to nebol.
Ja som to neurobil
Samosato.
...
Pamätám si,že keď som bola dieťa neustále som si vymýšľala. Hrávala som sa s imaginárnymi ľuďmi. Dávala im mená a mama im musela chystať jedlo. Chvíľu som jedávala pod stolom, lebo tam boli aj oni. Viem, že to znie divne, ale taký je svet detí, hranica medzi skutočným a vymysleným je tak tenká, že dospelí ju často odmietajú akceptovať. Moja mama ale nikdy neriešila, či je to neskutočné (možno aj preto dnes veci vidíme rovnakými očami). Samozrejme, niekto má bujnejšiu fantáziu, ktorá sa časom stratí a my vyrastieme, zaradíme sa a zabudneme na priesvitných kamošov, vzdušné gitary a veľké vzdušné zámky.
Drobné klamstvá, že nevieme kde sú tie hračky, nevieme ako sa to rozbilo a prečo súrodenec plače, postupne odídu a my sa vrhneme do dospeláckeho života, ktorý nám nastavuje zrkadlo.
Snažíme sa chrániť, snažíme sa slovami unikať od právd, ktoré často nie sú príjemné. Prechádzame do iných vrstiev klamstva. Už to nie je o hračkách, ani o nezjedenej desiate. Už je to len o nás a často o divnom pocite vo vnútri.
Neviem, či je dobré klamať z milosti.
Neviem, či je dobré klamať o pravde, ktorá bolí.
Ale viem jedno. Ak klamstvo prerastie do podvodu, je isté, že niekde sa stala chyba. A rozhodne, keby som mala čarovnú paličku, vrátim toho klamára do detstva, nech ho mama poriadne vyplieska po zadku a ešte raz mu vysvetlí, že KLAMAŤ sa nemá...
...
Rodičia by nemali biť svoje deti. No, ak sú tie deti už dospelé?




Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára