Simple life

Predstavte si,že sedíte niekde na brehu mora a máte chuť písať. Vlastne je vám úplne jedno,kde to more leží,či je sladké alebo slané,alebo tiché či hlučné. Len si tam tak sedíte a snažíte sa už v beztak pochabej mysli zachytiť jednu z r o z u m i t e ľ n ú myšlienku.
Ako prichádzajú vlny máte chuť to tak nejak poeticky vsunúť medzi druhý a tretí verš. Aha. A píšete vôbec poéziu?
Takže si to ešte raz všetko musíte zhrnúť dokopy. To more. Ten breh. Ten breh s tým morom a všetka tá atmosféra, z ktorej sa máte chuť na ten kus papiera pred sebou p o t o t o. A zas dokola - v poloprázdnej mysli- začínate odznova chytať tie dobré veci. Tie dobré slová.
Dýchate akýsi čerstvejší vánok než je v tej Trnave. Bože,kde je tá Trnava (dávno po príchode zmizla z mapy),pretože ten breh a to more.Je daleko vác.
"Brý den. Ale je tu krásně,že-to moře,ten klid.  Jééé sme jeli stejným autobusem. Vy píšete?"
"Dobrý deň. Ale vlastne. Len tak tu sedím...
...
Sedíte doma. A premýšľate ako nájsť kľud. Ako sa vysporiadať so všetkým rušivým. Pretože ako je vidieť- ani to more,ani ten breh nie je to, čím bývali.


Zdroj obrázka

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára