O cestách

Keď sa povie rakovina, tak všetkým zamrzne úsmev na tvári a či chcete alebo nie, je možné, že sa aj vďaka nej ocitnete aj ako účinkujúci v Modrom z neba. Aká blbá veta na úvod, ale keď mamke v roku 2011 diagnostikovali rakovinu kostí a od mamky sa odsťahoval k jej sestre jej životný partner a ostali sme v dlhoch, vtedy som si povedala, že toto nedám, že tu ani to modré z neba nepomôže. Ale ako to vždy býva- otriasli sme sa. Inak to nejde.

Dnes sme sa ocitli na mieste, kde mamka prežila pár mesiacov v stave,ktorý neželám nikomu. Je to jedno z oddelení, kde neviete, kedy pôjdete domov a či vôbec. Lekár vám povie, že máte mesiac a potom ak ste stále na svete viac ako pol roka, viete, že sa vám do života priplietlo originál modré z neba.
Ako sme tak stáli na chodbe, za madre vybehli sestričky a sanitárky a strašne sa tešili, že ju vidia. Videla som, že každá z nich bola neuveriteľne hrdá. Prišla lekárka, urobili sa odbery a ja som jej vtisla do rúk svoje maľované triko. Úprimne, nikdy sme im nedali žiaden úplatok-len tak darček- nejak od srdca. Tie baby si vždy robili svoju prácu a mamka ich ako slušný pacient počúvala a počúva. Ak mali zlú náladu, mama im robila bútľavú vŕbu a ak mala zlú náladu a depku ona, chodila za ňou jedna čarovná pani sanitárka. Rómka. Milá a veľmi pracovitá rómka. Myslím, že mamku naučila poriadne sa modliť.

Prestupovali sme z nohy na nohu a na obed bežali po výsledky. Panika, stres, no na toto obdobie je to zatiaľ v norme. Vieme všetci, že by mohlo byť aj lepšie, ale to by nás asi roztrhlo od šťastia.
Ak máte len mesiac života a vy to ťaháte už druhý rok, je to...Zázrak? Ano.

Pani doktorka rozdala inštrukcie k operácii a začali sme sa baviť o tom tričku, ktoré dostala. Povedala, že ona si nevie predstaviť, koľko práce za tým je, že ona žije v inom svete a nič pekné nevie tvoriť. Vtedy som sa na ňu pozrela a vravím : "Nič pekné? Veď sa pozrite na moju mamu, to je predsa celkom pekné (s)tvorenie." Deň čo deň žijeme. Deň čo deň tvoríme aj keď nie možno všetci len veci hmotné. Deň čo deň si spravíme jedno modré z neba. Musíme. Lebo ak by sme to nerobili. Nemáme dôvod žiť. Prestali by sme veriť, že iní nás môžu uzdraviť, že sa dokážeme uzdraviť sami. Ak sa povie rakovina, je to cesta, ktorá vám čosi dá. To mi povedali ako prvé a je to pravda. Viac vedieť nepotrebujem a ani nechcem...
;)





10 komentárov:

  1. Mám zimomriavky...Držím palce tvojej mamine nech sa stále drží!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. vždy,ked ťa čítam,chcem toho toľko povedať,ale nezmôžem sa na nič,len dávam priechod svojim myšlienkam v tichosti...dnes o toľko viac...Prajem nebo na zemi s anjelmi stážnymi <3

    OdpovedaťOdstrániť
  3. krása!
    Dneska som bola na onkologickom a nebolo mi veru všetko jedno :( myslím na tvoju maminu.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. draha lucy....ake zvlastne....vies, ze ja ti mam obcas z tvojich reakcii pocit, ze si akoby "vodeodolna" ale voci okolnostiam.niekedy to zamrazi....vravim si, aky chladne realny pristup ta lucy ma. a potom sa otvoris a ja vidim rovnakeho cloveka ako som aj ja, ustrachaneho a zranitelneho. musim sa naucit spoznat tvoju barieru, za ktorou si a uz ta vidiet iba bez nej. prosim, toto je len moj nazor.verim, ze pre zivot je lepsie a lahsie zit za pevnou barierou ,ale mne sa pacis bez nej:).

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. nu. byť otrlá ma naučil Bumpkin, nie je to zrovna typ muža, ktorému by som sa mohla vyplakať na ramene. a tak pokiaľ je pretlak toho všetkého ide to nejak von,cez písmená a čiary na papieri. to je taký ventil,pre mňa veľmi príjemný
      je pravda však, že viac som s barierou ako bez nej.to ano.tak som si zvykla...:)

      Odstrániť