Polievkové blues

Je osem hodín ráno. Len pred chvíľou som sa vymotala z postele a za chvíľu budem utekať na bus späť do Trnavy.
Víkendy cestujem. Asi 200km dokopy domov číslo jedna a domov číslo dva- ako ich rozdelil Bumpkin. Je to také nostalgické a pripomína mi to cestovanie zo školy. Len vtedy som mala aspoň lacnejšie cestovné a tešila sa na mamkinu polievku. Viete čo ma niekedy mrzí? Že som si tie teplé (polievkové) okamihy neužila viac. Že som ich viac neprežila. Viac intenzívne. Kiež by sme vtedy na to mysleli.
V autobusoch stretávam mladých ľudí, ktorí rovnako cestujú za polievkami svojich materí a ony im z lásky volajú a pýtajú sa, či prídu a kedy prídu. A zväčša to končí ráznymi slovami: "bože mama, však som ti vravel už, kedy prídem!". A ja sa usmejem a poviem si, raz budeš chcieť zavolať TY a nebude kam...
Je to smutné,ale tak to je a my sme príliš malí, aby sme niektoré veci dokázali zmeniť. Tieto dni to vnímam ešte intenzívnejšie a teším sa z každej teplej polievky a každého i keď krátkeho telefonátu.
"Ako sa máš, micka?"
"Lepšie Lucinka."





1 komentár:

  1. kiez by sa dalo vratit v case a tu polievku a krasne chvile si vychutnat...to si tiez zelam nespocitatelne vela krat, ale uz je neskoro...uzasnost niektorych okamihov pochopime az ked nie su :(

    OdpovedaťOdstrániť