Večné veci

Je chladno. Na hlave mám hlavo-krčného strážcu od mi. a kráčam. Trochu začína snežiť. Prechádzam pešou zónou,míňam ľudí, výklady, tváre i grimasy. Spleť chodníkov, mapy na topánkach a sem tam nejaká mačacia hlava. Ale ani jednej sa nechce mňaukať. Je to také zimné. Je to také ťahavé mestské blues.
V taške mám dva nové skicáre. Na miniatúrne príbehy, ktoré nesmú byť nikdy zabudnuté.
Kráčam vpred a celé to vnútorné ticho preruší muž, ktorý na konci pešej zóny hrá na akordeón. Tóny sa ponáhľajú a ja vidím, že má ruky červené a skrehnuté od zimy. Dám mu do tašky dve eurá, sadnem si na lavičku. Vnímam tie zvláštne grimasy, ktoré mu tancujú po tvári, bez ktorých by tá hudba bola úplne nudná. Jeho prsty sa tak zvláštne predbiehajú po klávesoch no ani jeden sa nepotkne a sebaisto vedia, kadiaľ majú kráčať. Nejak tuším, že táto chvíľa je dôležitá, že pre tieto chvíle ľuďom búcha srdce, že v tvárach ľudí práve v tomto čase zrodí sa nádej a radosť a všetko to dúfanie.
Muzikant dohrá a ja mu tlieskam. Sama, s tým poletujúcim snehom okolo. Sama, s tými skicármi, v ktorých ožije (aj) jeho príbeh.

Okamihom môžeme si zapamätať večné veci. Večné príbehy ľudí, ktorí sú  tak (ne)obyčajní.




Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára