Bludičky

Sme také bludičky. Na rukách kompas, držať ich stále pred sebou. Pre prípad pádu- rukami napred. Chrániť si hlavu, nech to až príliš (fatálne) nebolí.
Sme také bludičky. Uzatvárame dvere na sto zámkov, len preto, aby sme chvíľu mohli byť sami. A potom zrazu hľadáme z toho všetkého východ a čakáme, že vonku bude niekto stáť, kto nás silno objíme a povie "no konečne, toľko som sa ťa načakal".
Okamih sa valí za okamihom a my v nich blúdime a snažíme sa zas a znova nájsť smer. Ľudí, čo sme stratili, ľudí, čo sme už našli a časom ich hlas v telefóne stratil na intenzite. Izby, slová, premenlivé počasie, správy i odkazy, rýchliky i pomalé autobusy. Zblúdili sme, zišli z cesty. Stratili sme a znovu našli. Jeden druhého i samých seba.
Sme bludičky stratené medzi betónovými mestami, medzi tými, čo sa ponáhľajú, medzi tými šedinami a ďakujeme za každú farbu, ktorá k nám zablúdi...

PS: tieto dni blúdim vo svojom prapodivnom ateliéri a premýšľam nad všetkým možným.




6 komentárov:

  1. ach krásně napsáno! a ta taška je úžasná!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. v polovici textu som si uvedomila, že po každej prečítanej vete som si v duchu povedala "presne tak".. mojeee, krásne si to napísala :))

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. bludička,ty? bezfarebná k tomu? ta vitaj :*

      Odstrániť
  3. Jeden obrážčok krajší ako druhý!!!

    OdpovedaťOdstrániť