Veľká či malá. Neviem sa rozhodnúť

Pokiaľ som doma v piatok, vždy to má rovnaký scenár. Piatok je ako sobota. Takže pracovne. Behám s vysávačom a handrami a ...upratujem. Už tisíckrát som si povedala, nebuď dievča jak tvoja mama, ale hold, gény sa prejavili nielen na v mojich očiach (tam je tiež), ale aj v mojich pravidelných rituáloch.
Piatok či sobota. Všetko jedno.
...
Vzala som do rúk ten malý kufrík. Ako dieťa si tam odkladám všetko, čo mi pošle. Je hrozne krehká ako pierko a viem, že vnútro má silné ako mramor. Taká je. Kamarátka. Taká je ona žena.
Neviem, či má tiež upratovacie rituály ale viem, že zbiera moje veci. Musí, lebo jej ich posielam. Možno si ich tiež ukladá do nejakého kufríka a počas umývania kúpelne sa ide na tie zozbierané poklady pozrieť.
Kufrík či kufor. Poklady si pýtajú viac miesta.
....
V útrobách svojej mysle, upratujem tiež. Piatok či sobota, nie je to stereotyp. Je to výnimočná chvíľa, kedy pri nazeraní a približovaní, pri malých pokladoch, drobnostiach, objavujem zas a znovu nejakého malého tvora ukrytého v sebe. Držím žehličku a pozerám sa na maľované pohľadnice. Držím handru a druhou rukou klikám na obrázky z jej (a iných blogov).
Obraz či obrázky. Oči nasýti všetko.
...
Pozerám sa do zrkadla, ktoré som vyleštila. Nie úplne, ale vidím, že vrásky sú na mieste a pri úsmeve sa ich zrkadlí viac než pred pár mesiacmi. Beriem si okuliare, ktoré by som mala samozrejme nosiť čo najviac a odchádzam s úsmev k stolíku. (Ne)dospelá kreslím drozda pre klientku.

Veľká či malá. Neviem sa rozhodnúť