Ruky

Ešte skôr než si rozložím obrázky a slová okolo seba, zapíšem termíny na 2016. Ešte skôr, než položím ceruzku na papier, spomeniem pár užitočných vecí. Na úvod? Úvody sa nenosia. Rovno na vec. Idem.

Zapisujem do kalendára termíny. Listujem a vidím, tam v diaľke, február 2016. Pretože deň má iba 24 hodín. Nemyslím, že je toho priveľa, ale Bumpkin je len človek a stále mi pripomína, že "veď on bude mať 42 a to už je vek, kedy si treba oddýchnuť". Natiahne svoje kostnaté ruky a ja s pocitom drobnej ľútosti k jeho starnúcemu telu, píšem poznámku "2016".
Dátum za dátumom, obrázok za obrázkom.

....
Mám dve drobné knihy, nemali byť k Vianociam, ktoré sa blížia. Nie, radosť sa nosí každý deň a to aj kvôli zbierke krabíc na Bumpkinovej skrini. Vraj mi to môže povedať. Vraj mi to prezradí, lebo on už vie horšie udržať tajomstvo. Vraj je to tiež vekom. Mám dve nové rozprávkové knihy, ktoré som dostala skôr. Vekom mladneme. Stále mu to pripomínam a on vie, že mám pravdu.

...
Pozerám sa na kôpku papierov vedľa seba a pevne verím, že sa pustím do obrázkov októbrových, že tam nájdem príbehy ľudí, ktoré sú osobné. Príbehy o kostnatých rukách, o odžitých slovách, o doživotnej láske k...neviem. Blízkosť. Vždy ju tam hľadám. Pokoru, úctu a tajomstvá. A čítam to všetko Bumpkinovi a on nepočúva, lebo ráta ihly a káže ľuďom, aby si umyli ruky. Hľadám príbehy, ktoré majú viac len úvod, jadro a záver. Bumpkin si myslí, že to všetko si zaslúži viac než obrázok. Možno rozprávkovú knihu, možno spoločnú fotografiu. Možno priateľstvá. Áno aj tie. Viem, že má pravdu.

PS: pár obrázkov so skicára a knihy obľúbené, príbehy volajú, bežím






Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára