Ale vrátim sa k včerajšiemu dňu. Plán bol teda jasný, no v Trnave sa nedalo zaparkovať, lebo bol futbal. A to viete, všade policajti a holá hlava s pivom v ruke. Kolektívne sebavedomie, nie je úplne najlepšia vec.
A tak sme sa necítili dobre, ísť večer z fitka domov. Plán sa zrušil a ja som celá šťastná vbehla do sekáču. Nebola som tam pár mesiacov a tak... a tak som nakúpila veci so zľavou a opraté visia a čakajú na svoju premiéru.
Budem upratovať skrine ak tam nájdem nositeľné kúsky, niečo vybártrujeme, dobre?
Lásku k obnoseným veciam nebudem rozpitvávať. Buď ste na to typ alebo nie. To musíte mať asi v sebe. Lebo veľa ľudí by tam ani nevošlo. Pri predstave, že niekto tie veci nosil pred...nemusí byť každému príjemne.
Ja som na sekáčoch vyrastala.
Úlovky zo včera sú krásne, nositeľné a jediné, pri čom váham a ťukám si na čelo, sú šaty, krásne ľahké z hodvábu so štítkom Armani Exchange. Akosi som ich tam nemohla nechať a neviem, čo s nimi. Sú "zlatom vyšívané", a skoro tak ľahké ako krídla motýľa. A tak sa na ne dívam a skúsim ich odložiť. Som zberateľ. Som nadšenec spontánnych rozhodnutí, izieb zaliatych slnkom a obyčajných vecí....to stačí.
Zdravím vás teda, idem to všetko ožehliť.
PS: prepáčte, dnes tak žensky, márnotratne. čerttober
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára