Na úvod

Je skoro desať hodín ráno. Rýchlo píšem tieto riadky, lebo...lebo včera som len tak v behu pridala pár fotiek a hneď z úvodu priznávam, že blog zapadá prachom. Ono, mám nový foťák, ktorý robí pekné videá a ja sa presúvam do pohybu viac, než inokedy. Ak neviete, tu je Bumpkinovej kanál. 
Jeden večer, úplne z ničoho nič (teda až tak z ničoho nič to nebolo, sedela som za pc a pozerala videá), som si povedala, že si urobím kanál aj ja. Veď predsa je tam miesta dosť a ja som maličká, zmestím sa. Dnes som vďačná za svojich 131 sledovateľov a je jedno či ich bude viac. K inšpirácii to stačí. Môj svet nie je veľký, no stále sa tam zmestí dosť ľudí, čo zdieľajú podobné kreatívne úchylky ako ja.

Okrem toho, som si konečne dala vyrobiť vlastnú pečiatku a našla logo, ktoré sa ku mne hodí a hovorí za všetko. Muselo prejsť desať rokov, kým som sa pohla  v identite svojej značky. Mám ja vôbec značku nejakú? Ale ano, som Bumpkinova. A je dobre ak si ľudia v balíčku nájdu moje srdce. Som naveky spojená s Bumpkinom, už ma aj potetoval, takže viac sa to spečatiť ani nedá. Občianske meno mi ostalo tuším len v občianskom ako spomienka na mamu. To si nechám.

Keď sa v mysli ešte vrátim do Bavorska, objaví sa predo mnou veľká kalkulačka na ktorej svieti suma, ktorú som minula. Ono, snažím sa zatvárať oči, aby som ju nevidela. A čo je úplne komické. Ja som to minula na priateľky a frajera. Asi vám nemusím hovoriť, že v Nemecku aj prdmakový stojí 5€. Nemrzí ma to vôbec, lebo hrdo sa hlásim k nákupným maniačkam a spokojne prehrabávam drobnosti do balíkov. No balenie si užijem neskôr...ešte je čas.

Rozhodla som sa, že ešte skôr než sa vrhnem na kreslenky, budem upratovať, moja neprítomnosť doma je viditeľná na vrstve prachu a Bumpkin mi oznámil, že ak budem vysávať môžem aj tu...aj tam. Tak aj tu-aj tam smerujem, rýchlo dopíšem ešte tieto slová. Rozlúčim sa s vami a sľubujem, že budem písať viac. A sľubujem, že obyčajne- ako Bumpkinova zvykne.

PS: k raňajkám drobný zajac Alicin,  knižné typy od priateľky, ľahké šaty zo sekáča, to stačí....






2 komentáre:

  1. A si hovorím, že nebudem ako tajný agent, ktorý číta iné životy bez toho, žeby dal o sebe vedieť. Matka 3 detí v Paríži....výčitky ma cepovali proste stále, ale platila som múzeá a galérie a zakázala som si myslieť ekonomicky. 3 roky z tej cesty mentálne žijem. Alebo žeby to už bolo aj dlhšie? Nejak neviem počítať svoj život na roky. A aj teba som objavila ani neviem už akými cestami a patríš do balíčka nakopávačov....príliš som ti to nechcela uznať, ale holt, taká je pravda. Tak sa mi patrí poďakovať. ďakujem. P.S.: kerky neznášam, fakt. z duše. ale sa mi fest páči ako píšeš a vnímaš....a tvoj kresebný prejav je úplne mimo mňa a je tak iný, že ma inšpiruje, lebo ma nemá šancu ovplyvniť do copywritu....proste bezpečné a inšpiratívne...

    OdpovedaťOdstrániť