Som emočný palác

Pôvodne som chcela písať post o Roaldovi Dahlovi. O tom, ako ho mám ozaj rada a všetky tie veci okolo. O ilustráciách od Blake-a, ktoré do jeho kníh proste musia patriť. No celé to zas dopadne inak. Lebo je dnes Helenky, lebo za zmenu "programu" môže pani, ktorá si sadla vedľa mňa na zastávke.
Ona mi narušila plán.
...
Zapálila som sviečku. Dnes je totiž Helenky a všetkým im  želám všetko dobré. Lebo to meno je krásne a okolo neho musia byť len dobré veci. Meno krásne, no moja mama ho neznášala. Vždy túžila nebyť Elena a Helena, mala pocit, že je málo skvostné, a pritom bola tou najkrajšou Helenou. Pre mňa určite. Vlasy natupírované, sukne dlhé až po zem a opätky, tak tie nesmeli chýbať. Keď Bumpkin stretol prvý krát moju Helenu, zľakol sa, lebo mal pocit, že budem ako ona. Prebehla nechutná iskra a už to škrípalo. No potom mu tá istá Helena z lásky ku mne požičala prachy, aby sme nám zachránili česť (a tak trochu aj strechu nad hlavou)...a vzťah sa razom zmenil. Prepáč zlatko, je to presne tak ako je to napísané, nebudeme si klamať, musíš uznať, že tá žena nás vytiahla neraz z brindy, čo svedčí o tom, aká veľkorysá bola. Ja viem, ty si to pochopil. Heleny sú také...Heleny nerobia rozdiely.
...
Zástavka bola prázdna. Sedela som tam sledujúc instragram až do chvíle, kým prišla pani a vraví, že či si môže sadnúť. A ja, že hej. Viete, nerada vedieť s ľuďmi rozhovor...Proste intimita čakania tomu hovorím. Som súca na udupanie sociopatmi a mala by som chodiť s nálepkou "nehovortesňou". To čakanie na bus je chvíľa (s)pokojná.
Pani hojdala nohami nad zemou a mňa to upútalo, lebo som si uvedomila, že musí byť ozaj maličká. Bola trochu nervózna, lebo sa chcela rozprávať a lebo ja som sa nechcela. Lebo ja som bola zamyslená.
Bola nesvoja, lebo sa chcela porozprávať o tom, že od rána bola na poliklinike, že tam čakala a že či je toto 20centov alebo 50centov, lebo nevidí poriadne. Chápete, že som chcela byť sama so sebou, lebo som mala slzy na kraji? Som emočný palác, kde je anarchia, kde drobné veci vyvolajú iskry v očiach ...A ona sa chcela rozprávať, lebo má 85 rokov a všetko si ešte stále dokáže vybaviť sama. Toľká radosť v nej. A ja som v tej chvíli bola na ňu hrdá a rada som sa s ňou o tom pozhovárala a zapriala jej ešte veľa rokov zdravia.
...
Sviečka horí. Balím drobnosti pre priateľky. Dnes som im kúpila sekáčové poklady. Už mám premyslené, kam pôjde ktorý a dúfam, že sa nenahnevajú, že kazím prekvapko. Však je jedno z iných (nie mnohých, to by som preháňala). Symbolicky na Helenu obdarujem. A zároveň uvažujem nad tým, že predsa len som priskoro osirela. Predsa len som dievča, dcéra, ktorá túžila gratulovať k 85 narodeninám....

Milá pani zo zastávky, všetko najlepšie!
A Helenky, krásne meniny.








6 komentárov:

  1. Drahá, stihla som ešte pred spaním.....prelúskať sa tvojimi slovíčkami...prajem všetko najlepšie tvojej mamine, až ju pocítiš ..niekedy, niekde, pozdrav ju odo mňa. A darčeky...juchu....už aby tu boli. objímam slečna mlčanlivá.

    OdpovedaťOdstrániť