Hnev

Bola som u mamky. Poliať kvety a povysávať. Jej byt je prázdny, ale zároveň plný jej. Jej vecí, mojich vecí. Ja prestupujem z nohy na nohu a ona vie, že postupne všetko...Krok za krokom.
Našla som červený sveter. Sýto červený a rúž k tomu. Všetky tie milé úsmevy a pamiatka, čo zahraje v srdci. Blízki naveky ostanú blízki.
...
Podľa mňa hnev má červenú farbu. Ak sa hneváte, parí sa vám z hlavy a oči sa vám podlejú odleskami červenej, ba dokonca červené krvinky a tlak kričia o pomoc. Toto sa včera stalo Bumpkinovi. Stratil sa v hneve, vo svojom hneve, akoby si bol obliekol ten sýto červený sveter. Och, aké hlúpe, maličkosti vždy vnímame ako veľké a tragické veci...
...
Hnev je nepriateľ, oberá nás o seba a posúva nás do vnútra našej duše, kde je problém pokojne sedieť. Je to strana z knihy, ktorá pri otočení zhorí medzi prstami a popáli nám ich končeky. Hnev nevie byť spravodlivý, i keď niekedy si prezlečie tento kabát a tvrdí, že "som oprávnený, som tu preto, aby som nastolil poriadok. " Hnev však nezmôže nič, jeho argumenty strácajú význam. Je to len nafúknutý balón, ktorý ak praskne, všetci sú zhrození z jeho obsahu. Vyčerpaní, unavení a načo teda spájať hnev s pravdou, keď potom na ňu aj tak nie je nik zvedavý?
...
Podľa mňa hnev má červenú farbu. Rovnako ako radosť. Ide kdesi od srdca, takže by sa dal teoreticky v sekunde prepnúť. Ešte sa to naučiť...

Nehnevajte sa, dobre?







1 komentár: