O kreslenkách I.

Kľudne na mňa ukážme prstom. Je nedeľa a ja nemám ešte vôbec uvarený obed. Pamätám si ako dieťa, že naši od rána stáli pri hrncoch, tato varil a mama žehlila. A ja, ak som už bola naučená do školy (čo zvyčajne bolo do 10h hotové- ano lebo som sa už od 7h ráno učila, ano nepochopíte- to ani nečakám), tak som sa venovala všetkému možnému. V mojom prípade kresleniu. Alebo sme debatovali s mamkou.
Tieto nedele boli pre mňa ozaj magické. Chýba mi to, lebo rodinu si neviete vyčarovať ani si ju nekúpite. A tak robím, čo viem a čo cítim. Nemám hotový obed, no musela, naozaj musela som prelistovať v kreslenkách a niečo počmárať mastným pastelom. Lebo ten je liečivý. Podobne ako nedeľný vývar.

Prezerala som staré kreslenkové skicáre a napadlo mi, že urobím pár postov o cestách kresleniek. O tom, koľko ich doma máme, koľko z nich ešte stále nemá majiteľa aj napriek tomu, že mňa akosi hrejú pri srdci. MŇA. Lebo tak to niekedy býva.

Na mojom blogu nájdete toľko príspevkov, nájdete tu cestu, ktorá sa internetovo začala v roku 2013, kedy som sa rozhodla, že môj život stojí za zmienku, stojím o to, aby som ho ukázala. Lebo je obyčajný kľukatý tak, ako ten váš. Kreslenky sú jeho súčasťou a ja dlho hľadám spôsob, ako ich ukázať pokope viac.
Dať im nádej.

Keď sme začali s myšlienkou, že budeme zdobiť ľudí (ano, rada to tak nazývam), tak som vedela, že i keď to bude naivné a neohrabané, musí to byť iné. Musí byť za tým cítiť človek, ktorý možno nie je úplne ideálny a nie stále plne koncentrovaný a praktický, ale musí tam byť cítiť. Ak ho tam iní zbadajú, budú sa cítiť bezpečne.
Ale narazila som na realitu, že sto ľudí, sto chutí a verte, že byť zamietnutá mi nebolo vôbec príjemné. Naučila som sa však jedno, že ruky a hlavu nedokážem prestaviť a ja bude len JA. Ak ma dnes niekto zamietne, ak dnes niekto z klientov zamietne nás, je jasné, že je to len jeden z mnohých, ktorý nenašiel to, čo hľadal. Nedá sa stále hľadať a rovno aj nachádzať, to by bol život až príliš priamočiary.
A tak niekedy  je dobre, ak kreslenky ostávajú a majú v sebe mňa a príbeh, ktorý som cez nejakého klienta stretla.
Tu je pár z nich- od malej tancujúcej rybky až po skúšanie odtieňov fixiek a hľadanie tých správnych farieb.

No a Bumpkin sa pýta, či chcem obed. Zisťuje totiž, ako na tom tá nedeľa je a mám pocit, že tak jemne, ale ozaj iba jemne hľadá, čo by zjedol. Tak bežím, nech to nie som ja, čo padne za obed(ť). Slečna kreslenková.

PS: a prosím, majte na pamäti, že tie obrázky sú mojím vlastníctvom a nedávam ich sem preto, aby ste ich ukazovali svojim taterom, ďakujem, že to rešpektujete ♥













2 komentáre:

  1. Prekreslila som celé detstvo a asi už nie som decko... nekreslím, no vykresľujem život v autizme na blogu, no akosi márne, len dúfam, že nejaká peknota sa tam črtá:-)
    Črtať, črtať, črtať!
    Zázrak sa udeje:-)
    Mávnutím krídla:-)
    Očko havinečka:-)

    OdpovedaťOdstrániť