Tak ahoj

Ešte sa klepem. Ako Leo, keď ho bolí bruško, ako kura zmoknuté, ako Bumpkin, keď mu praskne dom.
Ešte stále sa klepem. A dôvod? Verte, ešte sa klepem, lebo dnes som dala dovidenia svojej prazvláštnej kariére personalistu. A viete, že ani netuším ako som sa k tomu dostala? Vlastne viem. Ešte v úplne prvej práci, kde ma zamestnal prvý korejský manažér, mi povedal, že dobrý personalista zo mňa bude. Nemyslím, že slovo dobrá ma vystihuje. Skôr prazvláštna s tendenciou klepať sa a červenať v rôznych situáciách...

Ešte sa klepem, ale to len preto, lebo srdce bolo nepokojné. Lebo sa ovládalo. Ak by nie, bude príliš naliehať, príliš tlačiť slzy na povrch a to som nechcela. Vo svoje prazvláštnosti som usúdila, že smútok nie je dobrý. A tak som zatisla zuby a držala. Ak musíte komusi povedať dovidenia a ďakujem, klepanie je na mieste...Lebo však nie sme z ocele.

Dostala som krásnu kyticu a zápisníky. Však viete, že je to čistá závislosť a papierové poklady sú viac než vítané. Ešte teraz sa klepem. Ako lístie vo vetre, ako prádlo zavesené na šnúre. Ako človek, čo opustil zabehané koľaje a netuší, čo bude za pár mesiacov...

Ešte teraz sa klepem. Môžem. Tak ahoj. Kde mám kapesník?

PS: na klepanie pomáhajú nové fixy a skicár, povedal Bumpkin- môj nový prazvláštny kolega.











Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára