Široko ďaleko

Široko ďaleko pustatina zíva. A ja ozývam sa do nej. Volám hlasom zatiaľ slabým: "Haló, je tu niekto?" Je tu niekto blízky?" Mne a sebecky len mne blízky. Do prázdna dúfam, že moje svetlo doletí. Ak nie, budem len blúdiť po tej pustej krajine. Vďačná mám byť, seba som stretla. Vraj to stačí...

Dni trávim so sebou, myslela som si, že ma pohltí ticho. Také, ktoré zvykne sa krájať. No a ja som to so sebou nevzdala. Každé ráno usmejem sa do zrkadla, pozriem maily, poteším sa s novými videami, prezriem blogy od priateliek, a i keď som ticho, myslím na ne. O tom niet pochýb...I keď som trochu v pustej krajine, skúšam vymýšľať, objavovať, zatváram tajomstvá, premýšľam o obrázkoch, ktoré by ich mohli potešiť...

V mojej krajine ostalo trochu ticho a ja vysielam svetlá, ako sa dá. Ak mi je len trochu smutno, spustím live na mojom instragrame a hľadám blízkych ľudí. Tí sú zvyčajne milí a vedia oceniť moje slová a sem tam úsmev trochu kostrbatý.

Široko ďaleko, v mojej krajine vás vždy rada privítam. Dnes som sa napríklad plavila po moriach s retiazkou od Vierky, v nohaviciach od Bumpkina a s obrázkami od samej seba. Som spoko, dnes široko ďaleko sa rozliala radosť. Vraj to stačí...







1 komentár: