Čierne diery

Na dnes hlásili tropické teploty. Slnko má páliť na plné obrátky a mne to pripomína leto, to pravé leto, kedy moja mamka zahlásila, že v nedeľu sa pôjdeme kúpať a už od soboty chystala osušky, tašku a rezne. Vedela som, že nedeľa bude venovaná vyvaľovaniu na slnku, spekaniu pokožky a sem tam jemného namočenia. Ale len po plecia. Mamka nevedela plávať.
Vedela som, že leto je to pravé pre Helen. Moju Helen.

Ráno som vravela, že by sme si mohli na dvor kúpiť gumený bazén. Bumpkin na mňa nechápavo pozrel, pretože túto požiadavku som nikdy nevyslovila a to tropické teploty bývajú každý rok. Možno sa mením, možno všetko vo mne kričí po spomienkach. Milých, hrejivých, ľudských. Tak to je. Nepoznám spontánnejší okamih, než ak spomienka ozve sa v nejakú nečakanú chvíľu, a vám to trvá pár sekúnd to precítiť, pochopiť...

Dnes sa pred slnkom schovávam, vyťahujem svoje obľúbené filmy a dokola ich točím, prehrávam. Vytlačila som pár starých obrázkov. Pripomínam si seba a premýšľam, ako ma všetko veľmi ovplyvňuje. Ako sa pri Potterovi obliekam do čierneho, aj napriek tým tropickým teplotám, ako tlačím obrázky, dávno zabudnuté a zaprášené. Hľadám v nich stopy po blízkosti, po slnku, po lete, po dňoch, kedy hlavne nedele boli kúpaliskové. Kedy môj vesmír bol omnoho širší a mal v sebe omnoho menej čiernych dier...












Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára