Snívanie hlasné

Dnes zvonila poštárka už o 8:00, čo nebýva absolútne zvykom. Vlastne sa to tuším stalo prvýkrát. Bumpkin ešte polonahý so svojimi vrabcami na hrudi (rozumej s kerkou od Špendla), otvorí okno a kričí na pani poštárku "čakajte, už ide". A potom sa otočí na mňa a vraví, "choď, už je tu". To je celý on, rozdať príkazy pár vetami a teraz skáč, Bumpkinová.

Ale nevadilo mi to, pretože sme na tú zásielku čakali obaja. Ako malé deti, s očami otvorenými, ako na Vianoce, keď čakáte zlaté prasiatko.
Dlho predlho sme uvažovali, o tom mať nejaký merch. Píše sa to tak? Úprimne, je jedno ako to pomenujeme, chceli sme mať naše logo kdesi a obohatiť Bumpkin tattoo, o niečo, čo ľudí bude menej bolieť. Uznajte, byť pod ihlou stále, to predsa nie je bohviečo. Ja som o týchto plánoch  niekoľkokrát hovorila na svojom Insta naživo. 
Až som si pripadala ako obohraná platňa. Som zástanca snívania nahlas, lebo verím, že to čo si zaželám nahlas, niekto bude počuť.

A tak jeden deň, ako blesk z jasného neba, nás oslovila jedna firma, či nechceme si nimi spolupracovať. Je to malá rodinná firma a Ľubka, ktorá je nežnejšia časť tej firmy, má odo mňa kopec obrázkov. Takže puto obdivné tam musí byť. Že srdce nám bije rovnako pre pekné veci. No a tá Ľubka nám písala, že vedia to-a-ono. A my, že to je super, lebo my by sme ich to-a-ono veľmi potrebovali.
Často som o tom hovorila, že ak raz ostanem doma na fulltime, tak niečo vymyslíme. No a vidíte, ten vesmír to zas nejak zariadil...Som zástanca snívania nahlas.

Milí, tak vám teda predstavujem moju verziu nositeľnej kreslenky, Bumpkin má inú, už na sebe v práci.
No a čo bude ďalej? To trochu tušíme a ostatné za nás zariadi vesmír. A čarovné ruky Ľubky a Peťa.
Som zástanca snívania nahlas.

PS: radosť najviac, a teraz len pripraviť motívy od taterka a odo mňa
mávam vám






6 komentárov: