Cesty od seba

V mojom blogovom diári svieti niekoľko riadkov. Vždy si zapíšem, ak mi niečo napadne, čo by sa mohlo hodiť do tohoto virtuálneho priestoru.
Ako to však zvyčajne býva, riadky svietia ostošesť, ale mne životom prebehne úplne niečo iné, čo ma od papierového zápisníka s blogovými nápadmi, doslova odstrihne. Plány sa menia, emócie ústia do riek.
A tak idem sa zdieľať s niečím, čo mi prekazilo plány vpísané do drobných riadkov papierových.
A vôbec ma to nemrzí, práve naopak.

Ja. On. My sme workoholici. Dobre, tak viac ja než Bumpkin, no v poslednej dobe som akosi zatúžila čosi vidieť. Vybrať sa niekam s malým ruksakom, zahodiť všetko za seba. Zahodiť malý svet kreslenkový a ísť. Len trošku sa nadýchnuť čohosi iného, než je len pach fixkový. A Bumpkin nenamietal. Vybrali sme sa teda do Čachtíc na hrad. Prvý výber zo zoznamu, ktorý sme si nachystali...

Úprimne, asi som predposledný človek, ktorý tam ešte nebol. Určite nie posledný, viem, že niekto podobný je. Niekto, kto len sedí doma a drieme v ňom tulák a píše si zmizíkom sny po rukách...A tak nehanbím sa za to, že som možno predposledná, som pripravená objavovať všetko pekné, čo čas poznačil. Tak sme sa dohodli s Bumpkinom, že odložíme pracovné nástroje a budeme si chodiť čistiť hlavu. Obaja sme totiž takí starí tuláci, ktorým fantázia pracuje na plné obrátky. Detstvo som strávila v hradoch a zámkoch a Bumpkin nijako nezaostával...A tak sme kopli do vrtule a usadili sme sa v Čachticiach na hrade.
Nechali tam svoje stopy, pozbierali pár plastových fliaš okolo a ja som si tam spomenula, že tam celkom zapadám, že ja mám srdce z kameňa. Zapadla som medzi riadky kamenné a tisícročnú omietku... Ale dávam sama sebe nádej, že možno tými cestami od seba sa kúsok roztopí, že mi cesty od seba znovu a zas pomôžu byť človekom. Viac. Emócie sa zliali do rieky. Veľkej a prudkej. Zmietli zo stola všetko, v čo som kedy verila. Tak som to nechala v kameňoch zapísané, niekto to tam možno nájde.

V mojom blogovom diári som si poznačila "cesta splnená". Tá prvá sa podarila. Bumpkin bol tak očarený, že sme ešte zablúdili do Piešťan. Bývame od kúpelného mesta asi 15 minút autom a ja som tam bola opäť prvýkrát. Uchmatla som si konáriky, kúpelné oblátky a pár fotografií. Túlali sme sa, blúdili s radosťou a povedali sme si, že je čas zo zoznamu vypichnúť ďalšiu cestu od seba, aby sme boli viac človek. Ja, človek. Divoká Lujza. Duša kamenná osamelá. Bumpkin je taký istý a preto sú tie výlety skvelý nápad...













1 komentár:

  1. ver či nie predposledná veru nie si minimálne ešte ja s priateľom sme tam neboli, síce sme toho na Slovensku prešli pomerne dosť ale stále nie všetko, predsa len aj keď je Slovensko maličké máme tu veľa krásnych miest a človek to nestíha všetko pozrieť naraz ak má aj pracovať :D ale pevne verím, že raz sa nám to určite podarí aj sem zavítať :)

    OdpovedaťOdstrániť