11. 7. 2018

Prázdna stránka

Vždy, keď mám pred sebou prázdnu stránku, snažím sa v nej vidieť už niečo hotové.  Vidím na papieri obrysy toho, čo chcem alebo aspoň hmlistý plán toho, čo by som tam vidieť chcela. Je to cvik, ktorý nie vždy vyjde. Tých pokusov stále nie je dosť a plány sa počas tvorenia stále menia. Často sa musím zmierovať s tým, že to nejde smerom, ktorým by som chcela. A niektoré prípady napokon dopadnú omnoho lepšie, než som si myslela, než som vlastne na začiatku chcela...
Tak je to aj so životom. Proste, niečo dopadne omnoho lepšie, než ste si pôvodne mysleli. Vlastne, vždy to tak je, že sa dejú veci, ktoré sú pre nás najlepšie. To ale neplatí pre smrť, tá pre žijúcich, čo ostali, nie je tým najlepším? Alebo? Maminka, povedz? :)

Vždy, keď má pred sebou Bumpkin biely papier, nevidí na ňom nič. Začne sa potiť a jeho hlava sa snaží v tej čudesnej panike vytvoriť aspoň niečo. Vidím, že to tlačí von, ako žena svoje dieťa a prisahám, že už len krik chýba. Je to tak čudesne zvláštne, že naše mozgy vnímajú ten biely, bezvýznamný hárok, tú praobyčajnú prázdnu stranu, úplne inak. Úplne rozdielne... Podobne ako život. A je to omnoho lepšie, než sme si kedy boli mysleli. Rôzne pohľady často prinesú spoločný záver. Napríklad aj ten, že naša kreatívna práca je ozaj ťažká a ozaj krásna.

Je večer, pracovný deň mám skoro zas sebou a už ma čaká iba kniha a ešte povystrihovať pár inšpirácií do skicára a zápisníčkov. Mimochodom vystrihovanie je neskutočne ukľudňujúca činnosť. Kľudne strihajte pre seba inšpirácie a lepte si ich všade možne. Veľmi to pomáha vidieť na bielych papieroch svoj vizuálny plán, svoje vlastné obrázky...Bumpkin ma nepočúva. Zatiaľ na to máme odlišný pohľad...
Okrem toho, balila som jedno prekvapenie, ktoré spríjemní dovolenku, balila som zákazky a urobila kopec nových šperkov. Vždy si zapnem večer nejaký seriál a pidlikám si drobné šperky medzi prstami. Mám pocit akoby konečne dostali tie obrázky možnosť ísť medzi ľudí. Ano, viem, že kreslenky tetovačkové sú už dávno medzi ľuďmi, no ja ako Bumpkinova som to tým svojim ilustráciám ešte dĺžňa. Stále im hovorím, že ľudia ich budú nosiť a oni v to veria! Podobne tomu je pri tričkách, to sa tešili úúúplne najviac!
Tak som sa  kúsok zas vyšantila. Viem, poviete si, že to mnoho a veľa a že toľko času. ..Ale je to presne ako s tým bielym papierom...Ak raz niečo vidím, moje ruky nevedia prestať a vlastne som za to neskutočne vďačná.
Mám to jednoduchšie. Mám z toho len a len radosť. Maminka, povedz, že je to tak? :)

Mávam a už len fotky vám ukážem







Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára