22. 7. 2018

Očko

Máme za sebou taký stresový víkend. Priznám sa, keď píšem tieto riadky, tak celkom hlasno odfukujem. Obaja sme zalezení pri svojich kompoch. Ja sa chystám napísať pár slov, a neskôr čítať a Rišo tam kričí do stroja, že nestrieľajú poriadne...Nepýtam sa na detaily. Oddychujeme.

V piatok som zistila, že Leo má celé očko modré. A tak sme večer leteli veterinárovi, pretože to u staršieho psíka proste nemôžeme nechať len tak. Bohužiaľ si to nedal vyšetriť, akože chvíľami to vyzeralo, že zadkom prebúra plechové dvere. Proste mal pocit ohrozenia a to je koniec. Dostali sme kvapky do očí. A tu sa ešte len začína "sranda". Ľudia moji, toľko nervov, skúšania, čo sme my vypotili za tie dva dni- no des. Mal sme pár úspešných pokusov, za ktoré sme si dokonca hodili aj Leo placák (pozn. hlasne plesnutie dvoch dlaní), išli si vyfúknuť a vymýšľať ďalšie finty, ako mu tam dať kvapky. Skutočne najhorší pacient. V utorok večer ideme na kliniku, musia ho uspať a poriadne pozrieť, čo sa to tam deje.
Držíme si palce, nech je rýchlo fit. Lebo chorý bulík, to ako sa o seba bojí, čo robil na veterine dnes- to bolo na porážku. Je tam ale skvelá pani veterinárka, ktorá keď ho znovu videla povedala "aaaa vitaj, ty si ten psík, čo žerie cudzie predmety". Ano, zrovna ona mu zo zadku pre pár mesiacmi vyberala mulčovaciu kôru. Všade na svete si ľudia zdobia záhony mulčovacou kôrou, my nemôžeme, pretože pre Lea je to lahôdka....
Takže, on sa dokáže zapísať aj takýmto štýlom a verte, rozhodne si ho každý zapamätá. Aj tie infarktové stavy jeho dvoch majiteľov. Mňa a Bumpkina...
A tak sme to predýchali nejak a úprimne- oddychujeme. Trochu. Ja som skicovala asi 4 strany Lumprdlíkov a urobila jednu kresbu. Nazvala som ju slečna lúka. Je o originál a niekedy sa vraciam k námetom #krásneženy. Rada proste prepínam, je to pre mňa veľmi osviežujúce a vždy mám pocit, akoby som sa pohla zas kúsok dopredu...
No ale, nebudem vás už otravovať mojim tliachaním. Iba vám fotky ukážem. Nie Leove, toho som rada, že chvíľu nevidím :D
mávam
lu.





19. 7. 2018

Osamote zvoním

Včera som bola v kine. Mala som potrebu nechať mužov tejto domácnosti za zavretými dverami a ísť. Sama. Máte to niekedy?
Hovorí sa, že ženy majú radi spoločnosť. Vziať kamošky, vziať frajera, vziať rodinu. Kamsi. Kdekoľvek, ale tráviť čas spolu. Mňa to niekedy otravuje. Ozaj, neberte to v zlom, ale byť sám, je niekedy ako meditácia. Samota je veľmi liečivá a dokáže človeka nakopnúť inšpirovať.
Preto som bola rada, že titul "Hotel Transylvánia číslo 3", Bumpkina vôbec neohúril.
Úplne ho chápem. Myslím, že ten otecko, čo vedľa mňa včera sedela aj so svojimi deťmi, asi 2x zachrápal. Ale nechcem mu krivdiť, možno to bol druh smiechu. Existujú stovky druhov smiechu a toto mohol byť ten z kategórie chrápajúcich.
Pred filmom som zbehla do kníhkupectva a papiernictva. Asi chápete, že som skoro ten film zmeškala, pretože som za zabudla niekde medzi tými dvomi obchodmi a preveľmi uvažovala, čo vziať sebe a čo vziať ako darček. Vzala som teda radšej všetko ako darčeky, s tým, že možno si niečo nechám. Ako sa poznám nenechám si nič. Neviem prečo, to robím. Vlastne viem, keď som bola prváčka, moja mamka mi dala dobrú radu "Lucinka, nesmieš byť sebecká a musíš sa podeliť". Pochopila som to po svojom, a spolužiakom som rozdávala svoju desiatu. Asi tam to rozdávanie a darčekovanie má svoju podstatu...
Vrátim sa ale k tým nákupom.
Mám také čudné šťastie na veci, ktoré sú buď po jednom kuse, alebo sú nejak drobne poškodené a ja ich preto schmatnem. Asi mám na to čuch, vždy sa na to pozerám, že kto iný by to vzal, keď nie ja?!
A tak skicár s prasiatkom, pokrývané washi pásky a kniha o Angusovi Pianolovi so zahnutým rohom na obale, museli byť moje. Škoda, že za pôvodnú cenu. Slovenskí predavači úplne nechápu slovo "poškodený tovar a zľava". Kašlať na to. Nedostatky skoro nevidieť...a ja som ten človek, ktorý vlastne zjednávať nevie. Niekde na trhu v Turecku, by ma asi radi privítali :D

Okrem toho, som si z tých dnešných ciest priviezla veci pre seba. A tie už sú nepoškodené (akože nezáleží na tom ozaj). Zvonkohra nám cinká pri múre. Opiera sa o muškát, pláva vzduchom s tým malým čiernym vtáčikom, čo mi pripomína naše kreslenky. Bumpkin sa ma pýtal "načo" a ja že no, na zlé energie. Hneď po mojej odpovedi ma vyzval, aby som to zavesila niekam, kde to bude viac zvoniť :D.
Ach, som vďačná, že ma neberie ako šibnutú ženskú, čo tu zvoní po záhrade. Dokonca sa nečudoval ani knihe o vílach ...Tej sa zas kus čudujem ja, pretože to už je pre mňa len taká bludná a rozprávková literatúra na inšpiráciu. Prepáčte, veľa veľa vecí som videla, ale vílu ešte nie! Ozaj, toto je pre mňa ešte neprebádaná sféra, a keďže som znamením panna, čo nevidím, tomu neuverím.
Budem teda čítať, budem mať oči otvorené a dám vám vedieť.

Na záver, vám ešte chcem poďakovať za pozitívne reakcie k môjmu blogpostu o mne nematke. Veľmi si to vážim....a mocno ďakujem

mávam
lu.









13. 7. 2018

Nematka

Milé kamošky, teraz práve som mala žehliť. Ale mám toľko myšlienok, že jednoducho, dám im  prednosť a vy pochopíte prečo. Oslovila som vás milé kamošky, lebo tieto riadky budú venované ženám. Nám- bytostiam, ktoré sa zrodili s dušou, aká sa len tak nevidí, s krásou, ktorú svet nevídal. Často zatracované, považované za slabšie, považované sa domáce pani, upratovačky, považované za bosorky, hodnotené podľa výstrihu a tukom v oblasti pásu...

Včera som dostala na instragrame otázky, či plánujeme s Bumpkinom bábo. Nehovorím o tom často, neuvádzam dôvody, ale napísala som nie. A spustilo to desiatky správ, úžasných správ o tom, ako mať názor nemať deti je stále tabu. Priznám sa ostala som v šoku, pretože som to považovala za vybavenú vec, a keď ja mám okolo seba ľudí, ktorí ma akceptujú, predpokladala som, že je to bežné. Možno viac než bežné brať ženu ako slobodnú bytosť, a nevyvíjať na ňu tlak toho, čo sa smie a čo nie. Ale, stala sa asi chyba v mojom vnímaní. Lebo podľa správ, je spojenie "mala by a kedy už" ,dosť  bežná vec.

Strach. Povinnosti. Ukázať pred mužom a pred rodičmi, že ste schopná porodiť a vychovať dieťa. Vaša maternica a vaječníky sú zdravým nástrojom a vy, raz porodíte dieťa. Bude krásne po vás, bude múdre po otcovi a starý rodičia ho vezmú na zmrzku. Ale aj nie...Možno len chcú mať pocit, že vy máte pocit, že je čas. Už je čas. Lebo aj sesternica...Aj bratranec. A vy? Vy chcete byť žena, len žena. Bytosť, ktorá proste žije! Je svoja a nechce naozaj nechce, vnútorne je presvedčená, že nechce! Ale, čo keď sa mýlite, čo keď tam s tou placentou vyjde človek, čo vás naplní...Lebo to sa tak hovorí, to sa tak traduje. Tradičná rodina. Vy žena, on muž, to dieťa. Tak to má byť. Od veky vekov. A vy stojíte s tým obrazom v hlave a bojíte sa povedať proste povedať NIE. A pritom máte na to právo. Ako žena, ako slobodná bytosť...

A tak dokola sa vám to točí v hlave. Dokola sa vás niekto pýta. A vy viete už odpoveď, vy ju proste tušíte, ale cez kútiky úst precedíte "však neboj, bude bude..."

....

Vysvetlím vám, kto som a prečo sa vám možno tieto riadky nepáčia. Som Lucia, narodila som sa ako jedináčik. Rodinu si nechám na inokedy, pretože vás nechcem zhroziť a odplašiť. Narodila som sa žene, ktorá vo mne podporila to najlepšie a to najkrajšie, čo mohla. Urobila zo mňa bytosť- ženu, ktorá sa smela rozhodnúť pre čo chcela. Mamka sa nepýtala, neriešili sme nikdy, čo sa má a čo nie. Neriešili sme nároky, nečakala odo mňa, že som dieťa a mám sa postarať. Boli sme parťáčky... A dala mi do života niečo, čo ma uistilo, že som žena, ktorá bude mať hodnotu aj bez toho, aby som rodila deti.
"Lucinka, si krásna múdra, a netráp sa nejakým potomkom, nie je to dôležité. Musíš v živote robiť to, čo teba napĺňa."
Moja mama nechcela vnúčatá. Milovala moje obrázky, velebila Bumpkina a ja sa stavím, že si predstavovala na dôchodku s nami biznis! Neskutočná žena a poviem vám, dalo mi to veľmi veľa. Dalo mi to možnosť sa rozhodnúť. Byť svoja. Mať svoje vlastné rodidlá pod kontrolou.
Pretože mám za dva mesiace 36 rokov a ja naozaj necítim mať potrebu splodiť dieťa. Naozaj necítim ho držať v náručí, naozaj necítim potrebu voňať mu vlasy a zaboriť nos do malých prstíkov.

Prepáčte ak som tým niekoho pobúrila. Milujem deti, rada s nimi štebocem, sú to najčistejšie bytosti, sú pre mňa inšpiráciou a rada sa postarám aj o to vaše. Ale naozaj, k rodeniu a plodeniu mám menej emócií než k vegan párkom. To som použila včera a použijem to znova.

Myslím si, že ak toto čítajú maminky, možno si povedia, že aj oni to tak mali, ale POTOM sa to stalo a nemenili by. Ano, ja vám to verím, ale my ostatné nemáme POTOM.  My sme sa ocitli v úplne iných emóciách, kedy si užívame seba samé. Kedy chceme letieť všade možne, žiť a liečiť sa. Lebo možno práve preto nechceme mať deti, že možno v tomto živote sa chceme vyliečiť...Chceme pochopiť svoju ženskosť a chceme byť len a len svoje. Bez toho, aby nás niekto posudzoval, koľko jedincov mu dáme. Lebo keď nie, neľúbi nás. Nechce nás...Lebo kompletná rodina je základ...

Vo svojom živote som mala šťastie, že mám pri sebe muža, ktorý je ešte dieťa a netuží po deťoch. Lieči sa, chce tvoriť, chce pracovať na sebe. A má na to právo, je to tiež jeho voľba a ja nenamietam. Bol by z neho ale dobrý tato, viem to.

Ak sa pýtate, kto sa o nás postará, keď budeme starí, je hlúpe si myslieť, že práve preto sa deti majú robiť. Posunúť na nich zodpovednosť, dlh, očakávania. Deti sa predsa plodia z lásky a toto s láskou nemá nič. A ako som včera písala na instagrame- v starobinci sa možno stretneme spolu. Vy odložení a ja bezdetná. S tým istým osudom.

Naše životy si tvoríme ako najlepšie vieme. Naše rozhodnutia z nás nerobia menejcenné, ani horšie. Ostávame ženy aj bez detí, tvoríme niečo iné, tvoríme seba...Sme. Jedna. Druhá. Tretia... Prosím teda, netlačte na nás, keď my máme iné plány. Aké? Do toho vás nič! ♥

Milé kamošky, tento článok ukončím tu. Nechám nech ho predýchate a verte,  nepísala som ho so zámerom niekoho uraziť. Písala som ho pre nás, čo stále nevieme, čo je dobré a správne, čo sa sem tam pasujeme a hľadáme, aká je vlastne naša úloha v živote. Milé ženy, sme úžasné a vyberme si úlohu ozaj srdečne, bez nátlaku okolia. Jediný, kto môže mať od nás očakávania sme my samé....



PS: tento článok pridávam hlavne preto, že na instagrame príbehy po 24h zmiznú a ja si chcem včerajšok pamätať, lebo je to dôležité

11. 7. 2018

Prázdna stránka

Vždy, keď mám pred sebou prázdnu stránku, snažím sa v nej vidieť už niečo hotové.  Vidím na papieri obrysy toho, čo chcem alebo aspoň hmlistý plán toho, čo by som tam vidieť chcela. Je to cvik, ktorý nie vždy vyjde. Tých pokusov stále nie je dosť a plány sa počas tvorenia stále menia. Často sa musím zmierovať s tým, že to nejde smerom, ktorým by som chcela. A niektoré prípady napokon dopadnú omnoho lepšie, než som si myslela, než som vlastne na začiatku chcela...
Tak je to aj so životom. Proste, niečo dopadne omnoho lepšie, než ste si pôvodne mysleli. Vlastne, vždy to tak je, že sa dejú veci, ktoré sú pre nás najlepšie. To ale neplatí pre smrť, tá pre žijúcich, čo ostali, nie je tým najlepším? Alebo? Maminka, povedz? :)

Vždy, keď má pred sebou Bumpkin biely papier, nevidí na ňom nič. Začne sa potiť a jeho hlava sa snaží v tej čudesnej panike vytvoriť aspoň niečo. Vidím, že to tlačí von, ako žena svoje dieťa a prisahám, že už len krik chýba. Je to tak čudesne zvláštne, že naše mozgy vnímajú ten biely, bezvýznamný hárok, tú praobyčajnú prázdnu stranu, úplne inak. Úplne rozdielne... Podobne ako život. A je to omnoho lepšie, než sme si kedy boli mysleli. Rôzne pohľady často prinesú spoločný záver. Napríklad aj ten, že naša kreatívna práca je ozaj ťažká a ozaj krásna.

Je večer, pracovný deň mám skoro zas sebou a už ma čaká iba kniha a ešte povystrihovať pár inšpirácií do skicára a zápisníčkov. Mimochodom vystrihovanie je neskutočne ukľudňujúca činnosť. Kľudne strihajte pre seba inšpirácie a lepte si ich všade možne. Veľmi to pomáha vidieť na bielych papieroch svoj vizuálny plán, svoje vlastné obrázky...Bumpkin ma nepočúva. Zatiaľ na to máme odlišný pohľad...
Okrem toho, balila som jedno prekvapenie, ktoré spríjemní dovolenku, balila som zákazky a urobila kopec nových šperkov. Vždy si zapnem večer nejaký seriál a pidlikám si drobné šperky medzi prstami. Mám pocit akoby konečne dostali tie obrázky možnosť ísť medzi ľudí. Ano, viem, že kreslenky tetovačkové sú už dávno medzi ľuďmi, no ja ako Bumpkinova som to tým svojim ilustráciám ešte dĺžňa. Stále im hovorím, že ľudia ich budú nosiť a oni v to veria! Podobne tomu je pri tričkách, to sa tešili úúúplne najviac!
Tak som sa  kúsok zas vyšantila. Viem, poviete si, že to mnoho a veľa a že toľko času. ..Ale je to presne ako s tým bielym papierom...Ak raz niečo vidím, moje ruky nevedia prestať a vlastne som za to neskutočne vďačná.
Mám to jednoduchšie. Mám z toho len a len radosť. Maminka, povedz, že je to tak? :)

Mávam a už len fotky vám ukážem







10. 7. 2018

O nových knihách a tláchaní

Ráno som si rýchlo dala kávu, rýchlo som dopovedala na maily a popri tom mala hodinový telefonát :D. Asi vám nemusím hovoriť, že my ženy zvládame úúúplne všetko naraz a ešte nám behá po hlave stovka myšlienok.
Je pod mrakom, slnko  sa schovalo a to je znamenie, že dnes sa bude pracovať, v malej domácej dielničke sa všeličo bude diať. Ale zas si nemyslite, že niečo extra vymýšľam. V mojej hlave, medzi tou stovkou myšlienok sa toho vymýšľa veľa, ale nateraz- najprv povinnosti.
Pracovať z domu je neskutočne ťažké, lebo lákadlá a zvádzanie pozornosti sa dejú každú sekundu. Viď ten hodinový telefonát. Ale, úprimne- však to je najpríjemnejšie, čo môže byť. Vytláchať si myšlienky z hlavy....

Idem sa aj vám sem trochu vytláchať, pretože mám dve nové knihy a vy viete, že rada sem knihy pridávam. Držím sa totiž toho, že mňa veľmi inšpiruje, ak niekto niečo odporučí a ja potom hľadám a zisťujem, či ozaj je to také fajn. Ešte dobre, že nie som beauty bloggerka. To by som asi neskončila len pri dvoch produktoch a dvoch odporúčaniach...Tak teda, tu sú tie dve nové knižočky.

Viete už, že milujem knihy o bosorkách a už som vám tu ukazovala pár z nich. Táto nová sa volá
"Bylinky malej čarodejnice" a je to ozaj o bylinkách a malej čarodejnici, ktorá sa v tých bylinkách vyzná. Prosím pekne, je to veľmi fajn kniha, krásne ilustrovaná, len sem tam preklad z Poľštiny je čudný...Ale možno to len ja, tak nejak kriticky vnímam :D Prepáčte, príbehy o bylinkách, recepty, obrázky všetko je ozaj fajn....
Dlho som ju chodila obdivovať a dlho som za ňu vymenila niečo iné, ale v nedeľu padla voľba práve na ňu.





Druhá kniha, ktorú som uchmatla sa volá "Skutočný kamarát"a je do slovinskej autorky a hovorí o tom, ako sa deti majú postaviť k šikane a čo to vlastne šikana je. Super kniha a hlavne, neskutočné ilustrácie. Chrochtala som a vybrala som ju ako darček. Pre niekoho, kto má rád obrázky a musí ich ešte ticíce vidieť! Od toho som tu, prosím pekne :D Jáááá všetko donesiem, všetko ukážem. Teda nie všetko. Len tak tlácham ♥ Ale aby som neodbočovala od témy- kniha je ozaj krásna, príbeh jednoduchý, taký, aby ho proste detičky pochopili a šikanu vzali ako problém, ktorému sa treba postaviť!




Urobila som si radosť. Teda, skromne, ale o to viac sa teším. Viete predsa, že detské knihy sú moja slabosť. Rovnako ako obrázky (dva posledné- nové vám sem pridávam) a rovnako teraz aj drobné šperky, ktoré robím. Vždy si pri tom oddýchnem a už im mám celkom peknú kôpku. Pár nich som si pre seba urobila, pár z nich som darovala, pár sa predalo....Pomedzi kreslenky dobre padne šperkovo si oddýchnuť

Tak moja myseľ sa vytláchala, knihy zatváram, je čas vrátiť sa naspäť do práce. Lebo, človek by neveril, ale ona fakt čaká a sama nikam neodíde ♥