Ešte stále hľadám mu meno

Ešte stále mu hľadám meno. Ako ho pomenovať, aby som si ho chvíľu pamätala. Mám si ho zaznačiť do skicára, alebo len drobnou ceruzkou zakrúžkovať v diári?
Ešte stále nad tým premýšľam. Akosi neviem zbaviť sa pocitu, že bude dobré nájsť mu meno.
...
Dnes sme mali klientku z Francúzka. V štúdiu sa nieslo sústredenie, lebo kto pozná Bumpkina, pri práci robí dve veci. Buď je ticho a pekelne tetuje. Alebo pekelne tetuje a hlasno na mňa nadáva, lebo som mu urobila linky farebné, bez linky čiernej. No a to on, preveľmi nemusí. Hold, týmto mu odkazujem, že bude sa to opakovať znovu a až do vtedy, kým to nebudem robiť sama. Čo vlastne správne podotkol, bude niekedy možno budúci rok niektorú sobotu.
Poznáme sa. Obaja veľmi dobre. Dnes sme si to všetko preopakovali a dobre sa stalo, lebo klientka z Francúzka sa na tom bavila. Ano, dve postavičky z toho každá má svoje dokonalé miesto na svoju skromnú existenciu.
A tak sa kreslilo na kožu, pani bola milá a napokon sme spolu nakúpili pár kreatívnych drobností. Ona pre seba a ja- pre vás, lebo čierne fixy sa mi minuli, no a úprimne, ako by som potom kreslila návrhy?...
...
Ešte stále mu hľadám meno. Ráno začal tak obyčajne a potom začal sa húpať s obedom, jemne, aby sa žalúdok nedvíhal. Ešte stále premýšľam, či A4 mu bude stačiť alebo vytiahnem plagátový formát. Akosi neviem sa zbaviť pocitu, že bude dobré uložiť si všetky detaily o ňom.
...
Dokončila som obrázok, až sa bojím napísať, že som ho robila na svojom VIP live instagrame, kde sa zíde malá skupinka vás a ...stíhame všetko. Teda, zvyčajne sa v slovách zamotám a kreslím už len okrajovo. Ale aj to sa ráta.
Ten obrázok sa mi páči. Mnohí z vás tomu asi ani neuveria, ale je to tak! Je niečím pekný pre mňa. Možno tou nahotou, možno tou krehkosťou, ktorú tam ja vidím. A možno tým, že ste ho robili spolu so mnou. Tým to bude.
...
Ešte stále mu hľadám meno. Musí to byť niečím iné , aby pokrylo celé to dianie okolo. Obed v parku, kapučíno k raňajkám, drobný nákup, sem tam úsmev, sem tam Bumpkinova vráska pod pravým okom. Ešte stále mu hľadám meno, tomu dnešnému dňu, čo prišiel a pomaly sa stratí.
Ešte stále váham, či slovo pekný, bude ho dostatočne vystihovať.
Ktovie.







Široko ďaleko

Široko ďaleko pustatina zíva. A ja ozývam sa do nej. Volám hlasom zatiaľ slabým: "Haló, je tu niekto?" Je tu niekto blízky?" Mne a sebecky len mne blízky. Do prázdna dúfam, že moje svetlo doletí. Ak nie, budem len blúdiť po tej pustej krajine. Vďačná mám byť, seba som stretla. Vraj to stačí...

Dni trávim so sebou, myslela som si, že ma pohltí ticho. Také, ktoré zvykne sa krájať. No a ja som to so sebou nevzdala. Každé ráno usmejem sa do zrkadla, pozriem maily, poteším sa s novými videami, prezriem blogy od priateliek, a i keď som ticho, myslím na ne. O tom niet pochýb...I keď som trochu v pustej krajine, skúšam vymýšľať, objavovať, zatváram tajomstvá, premýšľam o obrázkoch, ktoré by ich mohli potešiť...

V mojej krajine ostalo trochu ticho a ja vysielam svetlá, ako sa dá. Ak mi je len trochu smutno, spustím live na mojom instragrame a hľadám blízkych ľudí. Tí sú zvyčajne milí a vedia oceniť moje slová a sem tam úsmev trochu kostrbatý.

Široko ďaleko, v mojej krajine vás vždy rada privítam. Dnes som sa napríklad plavila po moriach s retiazkou od Vierky, v nohaviciach od Bumpkina a s obrázkami od samej seba. Som spoko, dnes široko ďaleko sa rozliala radosť. Vraj to stačí...







Tento príspevok

Tento príspevok píšem takmer na výročie môjho slobodoumelectva. Viem, viem, do konca mesiaca je ešte ďaleko, no musíte uznať, že oslavovať sa dá kedykoľvek a dôvod sa vždy nájde. Kto by to bol povedal, že k tomu vôbec naberiem odvahu. Je to výročie môjho šialeného nápadu ostať doma a byť. Hah, sa zasmejete teraz určite, že však všetci SME a všetci EXISTUJEME. Každý deň, každú minútu. Ano ja s tým súhlasím, ešte však na rozdiel od toho všeobecného ľudského bytia, ja som sa k tomu prestala ponáhľať a  prestala som skoro vstávať. Mám s tým ešte trochu problém, lebo zvyk je zvyk a ja som ešte stále príliš zodpovedný človek. Dokola sa pýtam otázky "čo ďalej?", "dobre sa stalo?, "som šikovná dosť?"
Ale čo, budem sa naďalej viesť na vlne, už keď som sa pustila s vetrom, cúvnuť sa nedá. A úprimne ani nechcem, lebo dnes je výročie môjho slobodného čohosi a tak oslavujem.
Kávou.
Kreslenkami.
Knihou.
Krásne to je.
Stačí to.

Tento príspevok som chcela písať aj skôr, ale domček a povinnosti ma zdržali. Museli sme zapojiť všetky svoje sily a bankové konto tiež. Z práce sme vypadli a návrat je taký zvláštny, Bumpkin hovorí, že sa teší, ak sa znovu zabehne. Ja sa zabieham dosť a miestami neslobodne, lebo návrhy nečakajú a je ich veľmi veľa.
Nevadí to však vôbec, kvôli tomu celému to slobodné rozhodnutie padlo. Kvôli tomu celému dnes oslavujem a teším sa na cestu

Tento príspevok píšem takmer po mesiaci, čo intenzívne tvorím. Z vášho pohľadu si poviete, však odjakživa, čo ťa poznáme tvoríš, no ja mám pocit, že toto je celé len začiatok, akoby sa mi ruky trochu triasli a všetko len začína. Jeden pokus, prvá ostrá. BANG! A nechcite vedieť, nad tým čím všetkým premýšľam pred spaním. Koľko obrázkov, koľko farieb. Moja hlava sa cíti slobodne a som za to vďačná. Aj sebe, aj Bumpkinovi.

Tak želám si všetko najkreatívnejšie a veľa milých stretnutí s ľuďmi, ktorí ma o kúsok posunú. Kreatívne, ľudsky.
PS: pár obrázkov obľúbených z posledných týždňov a materiál, ktorý zdá sa, že konečne využívam.









Tak ahoj

Ešte sa klepem. Ako Leo, keď ho bolí bruško, ako kura zmoknuté, ako Bumpkin, keď mu praskne dom.
Ešte stále sa klepem. A dôvod? Verte, ešte sa klepem, lebo dnes som dala dovidenia svojej prazvláštnej kariére personalistu. A viete, že ani netuším ako som sa k tomu dostala? Vlastne viem. Ešte v úplne prvej práci, kde ma zamestnal prvý korejský manažér, mi povedal, že dobrý personalista zo mňa bude. Nemyslím, že slovo dobrá ma vystihuje. Skôr prazvláštna s tendenciou klepať sa a červenať v rôznych situáciách...

Ešte sa klepem, ale to len preto, lebo srdce bolo nepokojné. Lebo sa ovládalo. Ak by nie, bude príliš naliehať, príliš tlačiť slzy na povrch a to som nechcela. Vo svoje prazvláštnosti som usúdila, že smútok nie je dobrý. A tak som zatisla zuby a držala. Ak musíte komusi povedať dovidenia a ďakujem, klepanie je na mieste...Lebo však nie sme z ocele.

Dostala som krásnu kyticu a zápisníky. Však viete, že je to čistá závislosť a papierové poklady sú viac než vítané. Ešte teraz sa klepem. Ako lístie vo vetre, ako prádlo zavesené na šnúre. Ako človek, čo opustil zabehané koľaje a netuší, čo bude za pár mesiacov...

Ešte teraz sa klepem. Môžem. Tak ahoj. Kde mám kapesník?

PS: na klepanie pomáhajú nové fixy a skicár, povedal Bumpkin- môj nový prazvláštny kolega.











Prepínať

Jedným z hlavných dôvodov, prečo som sa rozhodla dať výpoveď v svojej práci je to, že prepínať medzi reálnym a rozprávkovým svetom mi ide čím ďalej tým ťažšie. Rozhodla som sa tak pred nejakým mesiacom. Po ôsmich rokoch. Ja, nesmelá dievčina, ktorá riskovala iba raz v živote- vtedy  som sa sťahovala za Bumpkinom po trojmesačnej známosti, ktorá bola viac online než naživo. Inak sa chovám až príliš rozumne. Chcem len skúsiť byť o niečo iná. Kedy inokedy, ak nie teraz....

Zvyčajne deň kreslenkovania by mal začať plynule a úplne prirodzene. Ranou kávou, knihami a drobnými inšpiráciami na povzbudenie duše umeleckej.... Ale mne zrazu  do toho zavolá realiťák, ktorý má otázky ohľadom bytu pre nového Kórejca, potom volá pani z firmy na gastrolísky, že ich nedoručia tento týždeň. A potom k tomu si spomeniem, že som zabudla povedať konateľovi, že v piatok prídu dobrovoľníci  predávať narcisy. Potom zistím, že je 12h a mne sa nechce vyťahovať papiere a kresliť, lebo uvažujem, či nejdem obvolať kandidátov na moje miesto.
Starnem priatelia. Kedysi mi toto prepínanie išlo ako lusk. Dnes len prokrastinujem. Ak sledujete moje insta stories- tam je o tom dôkazov až- až. Napríklad šatka na hlave zložená podľa youtube návodov a rolovanie insta mi tiež dnes išlo výnimočne dobre.




Ako vám píšem priatelia, toto priznanie je o tom, že starnem, je o tom, že si musím vybrať. A či správne, to ukáže čas. Myslím, že na každom našom rozhodnutí musíme pracovať aj keď je zlé, aj keď je dobré. Budem sa spoliehať na to, že moja túžba venovať sa sebe a svojim snom ma potiahne zas kamsi ďalej. Od  Kórejcov, gastrolístkov  a pracovných pohovorov. A ktovie, možno sa raz k tomu zas rada vrátim. Plná energie a novej chuti prepínať z jednej Lucy do druhej.
Dnes je to však iné. Dnes som vďačná za to, že som napokon pár návrhov urobila. V hlbokom sústredení, v hlbokých myšlienkach na ľudí, ktorí sa potešia príbehom kreslenkovým.
Som rada za príležitosť, milý život. Dúfam, že ťa nesklamem.

PS: pánko murár volal, že po Veľkej noci, prsty držím
PS2: drobnosti inšpiratívne