Vitajte

Vitajte, jemné bozky na líca, potrasenie pravice. Sú doma. Voňavé od farby, líca sa červenajú, trochu sa hanbíme a uhýbame pohľadom. Sú nové, pre nás nepoznané a tak zoznámenie prebieha v úzkom kruhu....

Dostali sme sa k nim ako kura k zrnu. Keby mi Ľubka nebola napísala, tak dnes by sme sa nemali s kým zoznámiť...Otvárame obálku, primeriavame, Bumpkin oblieka svoje lebečkové.
Tričko. Tričká. Tak sme sa k tomu predsa len dostali. Vitajte, voňavé od farby, líca sa červenajú.

Mám v pláne ich v nedeľu nahodiť na Bumpkin Tattoo sashe stránku a uvidíme, či sa zapáčia. Nám sa zapáčili. Vybrali sme pár kúskov, nafotiť u nás doma. Viete na mne, tak ako som zvyknutá, v úzkom priestore nášho domu. Tak ako ja v nich budem behať po dome...
No a na dnes vás už nebudem trápiť písmenkami, myslím, že sa môžete zoznámiť s nimi. Jemné bozky na líca, potrasenie pravice...

mávam














Rozbito

Pred dvomi dňami som rozbila keramického anjela. Majestátne stál na skrinke v obývačke a ja, šmahom kúzelníka iluzionistu, zhodila som ho. Hlávka mu odletela a krídla tiež, letel však so všetkou gráciou, až som mu závidela, že ja tak neviem...
Sadla som si na zem k tomu, čo ostalo a lepila. Podarilo sa. Viem, že nebude taký, ako predtým, ale má v sebe čosi, čo sa oplatí nechať, čosi, čo nemôže skončiť v koši medzi ostatnými pokazenými vecami...

Pred pár dňami, som si zastrihla ofinu. Nie som kaderník a je to dosť vidieť. Úprimne dúfam, že ľudia sa mi budú dívať radšej do očí než na ňu, lebo trochu cirkusantsky pôsobím. Pomáhajú tomu trochu  aj pásiky, ktoré som včera pozberala zo šnúry, poskladala na kôpky, zvyšky seba, uložila na lepšie dni, keď sa mi bude chcieť ožehliť (sa)."Vualáááá, vitajte v mojom šapitó a necíťte sa robitó"

Drobné pásikavé tričká, nové krátke nohavice, ktoré blížia sa k prvej kerke od Bumpkina. Papiere, skice, obrázky staré a nové, pásikavé príbehy, akoby som ich sušila na tej šnúre, vyžmýkala z nich všetku špinu...Len pásiky ostatnú. A ja, pár črepov, čo schovám do krabičky, postavím vedľa anjela.
Som zberateľ. Dobrých časov. Krátkych pozdravení a dlhých preletov cez prázdne hniezda.

PS: Knihy od Bumpkina, sú veľké ako ja
PS2: Pásikavé ráno












Dofilmovania

Včera bol skvelý deň. Áno, priznám mu to od skorého ráno až do večera. Stretli sme milých ľudí, síce pracovne, no i tak, bolo to fajn. Hneď na vás idem takto- od podlahy, zhurta, priamo...Odpusťte, nemám času nazvyš a rovnako nemám rada dlhé úvody... Zo stretnutia vzišli nápady, teda rozvinuli sa do ešte krajších rozmerov, než boli pôvodne. A viac vám ani prezradiť nemôžem, zatiaľ nie...
Ten deň bol určite fajn aj preto, lebo ráno sme si pustili Karlíka a jeho továreň na čokoládu. Ano, prepadla som filmom, tým, ktoré som videla veľakrát, toľkokrát, nastokrát. A ešte krát toľko a toľko. Obohrané sú ako platne, no nemôžem si pomôcť, k obrázkom ma to potom volá ešte viac.
Rozhodla som sa preto, každý jeden film, ktorý uvidím, vtesnám do svojho sveta kresleného. A keďže Willy Wonka je pánko, ktorý sa pýta na papier aj sám, vualáááá, tu je.



A dnes? Dnes mám na stole Škatuláka z Lumurmu, inšpirovaného škatulákmi filmovými.


Keď sa zamýšľam nad tým, čo všetko mám na dnešnom stole, asi ma čaká veľa práce. Vlastne, nemôžem to volať úplne prácou. Je to skôr svet, ktorý sa nafukuje ako bublina a ja tak nejak uprostred sedím, zvedavo dívam sa ...a objavujem. Každý deň niečo iné. Každý deň trochu zo seba...

Tak dofilmovania. Či do kreslenia?




Citoslovce

Chcela som tento post začať miernym povzdychnutím. Niečo ako "ach", "uch", "uf"...Ale povedala som si, že nebudem vypúšťať paru hneď z úvodu. Skúsim neskôr,  ušetrím si tie citoslovcia.
Ak ste zvedaví, prečo mám potrebu vzdychať, tak dôvod je veľmi jednoduchý.
Pozerám rozprávky. Dnes mi prišiel balíček filmov a to znamená iba jednu vec. Čerpať vizuálne obrázky až sa z toho hlava bude krútiť...
Preto mám chuť obklopiť svoje ústa slastným achkaním.

Znie to divne, verím vám, no verte mi, že film Škatuláci je tak krásny, že som ho musela na chvíľu prerušiť a ísť vám o tom napísať. Pomedzi to vytiahnuť skicár a poliať kvety, premýšľať nad tým, aká zvláštna cesta ma stretla. Premýšľať o ľuďoch, ktorí sa tak zvláštne z môjho života vytrácajú a vítať iných, mocných čarodejov, ktorí ma zas na kúsku budú sprevádzať.
Preto mám chuť obklopiť svoje ústa zvedavým ujúkaním.

Apropó, tie kvety. Asi stokrát som vám spomínala, že u mňa nič neprežije. Že som jeden z tých tvorov, ktorý z láskou z ničí, všetko živé. To s tou láskou je zvláštna metafora, ale o kvetiny som sa vždy starala, ako som najlepšie vedela. Podľa mňa s láskou...A nejak sme to nedali. Láska môže dusiť, takže s týmito novými sme si to vysvetlili hneď v kvetinárstve a zdá sa, že hranice medzi nami fungujú dobre. Snažím sa ich pochopiť... Zasadila som si dokonca aj nejaké bylinky. Bohužiaľ som zabudla aké.
Preto mám chuť obklopiť svoje ústa  zamysleným hmmmm.To som celá ja...

A tu vás už nechám, aby som dala priestor vám a vašim citoslovciam. Ja idem späť k Škatulákom, skicáru a svojmu porcelánovému svetu s vďačným ach na perách...

PS1: obrázky, skice, blúdim medzi príbehy, ešte pred tým, než znovu sa vrhnem na kreslenky
PS2: skicáriky od Bumpkina, že aby som radosť mala










Byť a maľovať

Maľujem. Znovu cítim taký ten zvláštny pach farby a vidím kvapky farby na podlahe. Dvíha ma aj z jedného aj z druhého. Ale trpím (sa), lebo je to oddych, prepnutie, preskočenie od kresleniek.
Našla som sa v tom. Znovu. Maľujem.

Dnes mi prišiel domov balíček, kuriér nemal na mňa číslo, a tak ho nechal u susedy. O to viac som sa tešila, že ho nevzal so sebou a neposlal späť. Cestoval by totiž naspäť do Anglicka. A to by ma mrzelo. Žijem niekedy márnotratný život. Zavretá medzi štyrmi stenami, s vlastným svetom, prosím pochopte ma.
Ten balíček bol prekvapivo krásny. Totiž, objednávanie cez internet je zapeklitá vec. Pokiaľ ste však 34 veľkosť, je to jednoduchšie. Vždy mi všetko sadne, ani výstrih, ani boky neprekvapili...
Ak máte postavu latkoidnú aj vrece sadne...

Maľujem. Viem, bolo to odvážne dať si ich na seba pri tom, ale so štetcom sa viem celkom dobre obracať a odniesla to podlaha, nie tie šaty.
Ak sa chvíľu zamyslím nad tým, aký ďalší život ich čaká, možnosti sú obmedzené. Môžem ich nosiť po dome, prípadne k Bumpkinovi do štúdia. Ten však pri pohľade na mňa skonštatoval, že na čiernobielej fotke v nich by som bola ako chýbajúci člen skupiny Cocorosie... Úprimne, nevadí mi to.

Maľujem. Aby som bola presná, už som domaľovala. Možno to znie, akoby som vám tu hovorila o nejakej znovuobjavenej Amerike, o niečom, čo vy už dávno poznáte... Pre mňa je to však nové, trochu oslobodzujúce...Rovnako ako tie šaty a pocit, keď som v nich vyšla na ulicu...

Je dobré byť a maľovať.