10. 10. 2019

Obláčikové ovečky

Bumpkin mi vraví, že sú vonku krásne mraky. Vraj úplne magické a také ešte nevidel.
Kým som odpísala na nejaké maily a uchlipla si z kávy, boli preč.
Vyšla som von a predsa len som si niečo zachytila do foťáku. Aspoň jeden, ten najviac dramatický, ktorý bol rovno predo mnou.
Stál tam a bolo jasné, že z neho pred chvíľou ešte pršalo. Ale chvíľa už prešla, a mrak sa pomaly rozpadal a stávala sa z neho nadýchaná obláčiková ovečka.

Náš Leusko a Dasty ku mne pribehli a nejaký mrak ich vôbec nezaujímal. A nezaujíma ich ani to, ako ich vnímam ja. Ako ich vidím. Ako pomaly ale isto vnímam ich šediny. Ako vidím pokrútené kĺbiky a vypadanú srsť a vravím si, že čas je naozaj neúprosný, a tých 11 rokov ich a môjho života, uletelo tak veľmi rýchlo. Mám pocit, že to trvalo tak krátko, ako tá chvíľa, kým sa z mraku stala obláčiková ovečka...


Och, prepáčte. Musím už ísť. Tí dvaja strašne pri bráne štekajú. Zdá sa, že pri ochrane teritória sú večne mladí. Ovečky moje.



8. 10. 2019

Elektrizujúca

Elektrizujúca modrá...
Vlnená elektrizujúca modrá. Aká to je? Presne taká, akú som dnes našla v obchode s vlnami. Mám novú obsesiu. Mám novú záľubu, pretože dopletám svoj druhý tunel a.k.a nákrčník, a je pre mňa výzva upliesť niečo ďalšie. Premýšľam, že z tej elektrizujúcej modrej vlny urobím čiapku.
Elektrizujúca modrá. Pripadá mi presne ako tá modrá, ktorou svietili diskotékové stroboskopy. A hej, chodila som na diskotéky...

Okrem tej modrej sme dnes pridali modrú aj do Luckinej kerky. Nie mojej, pozor! Bola u nás mama Lucka, ktorá chcela svoje dcéry ako kreslenkové víly.
Ani neviem, či to sem mám písať, ale blog to znesie...A vy tiež...
Môj manžel Bumpkin, neznáša tetovať víly. Chlap, ktorý má svoje roky, ego jak nápis Hollywood a k tomu tie víly...? Musíte uznať, že to chce dávku sebazaprenia. Ale na druhej strane, ja nepoznám nikoho iného, kto by tie víly lepšie tetoval. Môj muž je ozaj rozprávkový chlap. Kdesi úplne hlboko, za tou čiernou, svieti všetkými farbami. Veď písal básne kedysi. Tak môže aj víly tetovať.
Kdesi hlboko vo vnútri mu svieti elektrizujúca modrá. Kdesi hlboko má svoj vlastný stroboskop. Vlastnú diskotéku.

*

Keď som dnes kreslila tie dve víly na papier, asi stokrát som ich zgumovala. Všade bolo hrobové ticho a čakalo sa na mňa. Bumpkin si hrýzol pravý kútik na spodnej pere, a ja som sa snažila premýšľať nad tým, aké dve postavičky som ešte nekreslila. Aby to bolo pekné, aby to bolo originálne, a ozaj sa v tom klientka našla.
Mám pocit, že v istom okamihu Bumpkin prečítal moje gumovanie, ako krik, že ozaj na nič neprichádzam, a  len plácam rukami šialená fanynka na koncerte Eda Sheerena. A tak pribehol k svojmu stolíku a nakreslil vílu. Bola čudná. Naozaj čudná a sám to vedel. Takže to ostalo na mňa a ja som sa ukľudnila, obrázok dokončila a on ho upravil.

*
Modrá na pokožke je veľmi pekná farba. Aspoň to tvrdia klienti. Nemyslím tých, čo majú kerky z 90tich rokov. Tí práve tvrdia opak. Ale možno je to tým, že vlastne každá druhá kerka z tých rokov ma modrastý odtieň. Škoda, že nie taký ten elektrizujúci modrý. To by dnes po uliciach chodili samé ľudské stroboskopy...
A čo som to vlastne chcela? Jááj, že idem tú čiapku skúsiť upliesť...

Do zmodrania kamoškovia

PS: okrem fotiek tej vlnky a novej kerky, vám tu nechám aj korálky, ktoré som dokončila a drobné obrázky, viac dnešný deň neponúkol ♥







7. 10. 2019

Od posleného príspevku

Niečo som hľadala na internete. Poznáte to, zadáte si nejaké to heslo, slovo, tam- do toho riadku, uprostred bielej obrazovky s farebným nápisom Google, a vyhľadá vám stránky rôzneho druhu. Niektoré vás lákajú farebnou reklamou, a iné vás úplne popletú, pretože -toto a ono -ste vôbec nehľadali.... A nie, ani si neprosíte urobiť si test čím ste boli v minulom živote. Internet je jedno veľké klbko. Mne sa to neho zamotali nohy a potkla som sa o túto stránku. O moju stránku. O môj blog. O mňa samú...

*
Nechce sa mi veriť, že som tu od roku 2018 nebola a nepridala ani jeden článok. Ani jeden odsek myšlienok, ktoré som tak rada upratovala. Rada triedila a rada spomínala na okamihy svojho života.
Mám pocit, že bolo toho toľko veľa, čo som sem mohla napísať. Toľko pocitov a lások, a ja som si to nechala len a len pre seba.
Ukázala som svoje krivé zúbky na instagrame, nezabudla pozdraviť svojich kamoškov...A tieto riadky zívajú prázdnotou. 
Skúsim ich dnes naplniť. Skúsim upratať dôležité veci, ak sa sem za pár rokov vrátim, chcem sa čítať...Sebecky. S láskou.

*
Lások a pocitov za ten viac než rok, bolo naozaj veľa. Vy, ktorí ma sledujete online, o tom viete. No napísané to nikde nemám. Stala som sa skúpa na písanie. Stala som sa vyhladateľná cez google a už neutajím nič.
(Dúfam, že tie nahé fotky, čo som ako mladá posielala Bumpkinovi, ano)

*
Od posledného príspevku som toho stihla naozaj dosť. A teším sa, že si niečo z toho sem odložím. Napríklad to, že
som sa vydala.
Naučila sa ručne tetovať.
Nakreslila som desiatky obrázkov.
A mnoho z nich zahodila.
Spoznala som ľudí
A na niektorých zabudla.

S láskou a pocitmi, je to ťažké.  Pulzujú vo vašom vnútri, no nájsť v nich tie najpravdivejšie a najčistejšie nejde úplne tak jednoducho. Píšem to hlavne preto, že za ten viac než rok, som sa stala Alenkou v ríši citových divov. Už len ten fakt, že som sa vydala, je ten najdivnejší div môjho citového sveta. Pekný div.

*
(Medzi mnou a tebou, 
je tiché miesto,
kde býva naše tajomstvo
Medzi mnou a tebou,
vieme o tom,
že niekedy ružové to nebude.
Medzi mnou a tebou obrovská je diaľka,
a predsa, ak kričím,
ty preskočíš dva brehy,
medzi mnou a tebou.)


Niečo som dnes hľadala na internete. Ale už som zabudla čo to bolo.
A láskou

lucy










2. 8. 2018

Balíčkový

Chcela som písať už včera, ale nestihla som. Robila som kreslenky, behali sme ešte po rozpálenej záhrade a večer- to som sedela (pardon, vycapila sa) na hojdačke. Taká je pravda. Viac sa mi nechcelo. Zistila som, že teplo pre mňa nie je vôbec inšpiratívne a že večer, keď sa schladí o pár stupňov príde aspoň aké taká pohoda a ceruzka sama skáče do ruky.

Chcela som napísať len toľko, že som dostala od Lenky balíček. Bola tam objednaná vintage košieľka a pár obrázkov, pohľadníc, výstrižkov. Potešilo ma to, poviem vám pravdu. Moju detskú dušu to potešilo...
Neskutočne ozaj ozaj naviac ľúbim listové a balíčkové prekvapenia, a ešte radšej ich pripravujem. Za svoj dospelý život som mala šťastie na ľudí, ktorí tú balíčkovú radosť zdieľali so mnou. Teda pevne dúfam, pretože ja som sa ozaj vždy snažila pripraviť a nájsť veci, ktoré fakt mali pre mňa čarovnú hodnotu. Ale ja viem, klepete si na čelo, že to nie je dôležité, že v časoch, keď je všetkého dostatok, posielať niekomu ďalšie materiálne veci, je total blbosť.
Ja s vami úprimne súhlasím a nemám námietky. Vlastne mám, iba takú  malú, že niekedy stačí dobre balíček naplánovať a on môže zlepšiť jeden neskutočne škaredý, hnusný a smutný deň. Podľa mňa vtedy aj tie veci, materiálne zbytočnosti naberú dôležitý priam životzáchranný rozmer.
Dobre, tak preháňam. Ale verte, mne taký balíček vždy urobí obrovskú radosť...Taká je pravda, bez ohľadu, že svetom by mala vládnuť láska. Nie balíky...
Dnes som chcela jeden aj ja zabaliť a poslať na cesty, ale neprišli mi obálky. Snáď zajtra, akosi meškajú...Nesmútim, zatiaľ v hlave plánujem, čo zabalím a čím to bude voňať.

Nech aj vás niečo balíčkové poteší
mávam
lu.




28. 7. 2018

Teplo

Je ti teplo dievčatko? No, úprimne vždy, keď vyjdem do záhrady, táto veta mi rezonuje v ušiach, ozvučí moju hlavu, a na čele svieti v sekunde odpoveď: ANO!
Ale stále si vravím, že kým je leto, kým je teplo, je dobre. Aspoň pre moju dušu. Vážne. Som ten typ človeka, ktorý potrebuje slnko a svetlo. Ostatne, meno Lucia je jasným dôkazom, že mi ozaj patrí. Svetlo. A aj to meno...
Behala som teda po záhrade. Sledovala našich chlapsov ako intenzívne hľadajú tieň. Lea som ani nedokázala odfotiť, pretože bol v chodbe a tam je šero. A chladno.
Dasty s tým čiernym chlpatým oblečkom to tiež nevyhral...Ale nevadí, prežijeme, zvládneme. Vodička je blízko a dnes im Bumpkin urobil z hadice jemné vzdušné zavlažovanie, také, ako majú v mestách na pešej zóne. Úplne to nezožalo úspech. Vlastne, chodila som sa tam chladiť ja ...
Takže pre mňa to malo úspech veľký!





Chodila som po záhrade, oberala zvyšky rajčín, premýšľala nad tým, že bylinky musím spracovať, a že čo urobím zajtra na obed. Úprimne, motať sa po záhrade s myšlienkami je najviac príjemné.
A niektorých myšlienok som sa snažila zbaviť. Totiž, asi sa to ľuďom, ktorí tvoria stáva často, že sa vám úplne nedarí tak, ako by ste chceli. Ja som dnes relatívne na tom fajn, šperky, pohľadnice ľúbim, stískam. No chcela som dokončiť a roztancovať pani Labradorit. Mala som takú predstavu, že ku #krásnymženám pridám aj také krehké a vzácne ženy ako minerály...Ale akosi, neviem...
Mala som si na ňu vziať svoj šťastný skicár...Aký to je, pýtate sa? To vám poviem inokedy :)
Proste, ten obrázok úplne nedopadol, tak ako som chcela. Nechám ho odležať a skúsim naň pozrieť zajtra.
A ako som tak blúdila po záhrade a premýšľala opäť mi v hlave zacinkla tá veta o tom, či mi je teplo. A bolo veru. Tak tu sedím, v našom hlinenom dome, v chládku a dopisujem tieto riadky. Je leto. Je teplo. Je dobre.

mávam vám
lu.