Horúca hlava

Milí priatelia. Prihováram sa vám dnes s pár riadkami. Lebo, viete ako to býva, chcete povedať veľa vecí naraz, s horúcou hlavou sem nabúchať písmenko po písmenku. Uraziť možno pár ľudí a napokon seba tiež...A potom si to premyslíte a počkáte, kým vám hlava vychladne a radšej zozbierate pár obrázkov, ktoré verím, nikomu neublížia a nikoho neurazia.
Tak to som ja. Horúca hlava. A tuším tieto dni ani nevychladne. Som si istá. Vidím na teplomer.
Pozerám sa na môj stôl a premýšľam, či má úplne význam dnes dokončiť tie obrázky. Mám pocit, že sa udusím v tých alkoholových výparoch z mojich fixiek. Okná zavreté. Inak to nejde.

Včera som ich robila v takom zvláštnom kľude, Bumpkin sledoval twitch a live steamy svojich obľúbených "hráčov" a pomedzi to som si z neho robila srandu. Musím, vyzerá akoby mal 15 rokov. On znesie verte mi a aj sa pridá, mám rada, keď mi šťavnato popisuje streamujúcich ľudí, ich povahy...Je to lepšie ako opisovať, že sa nám rúca dom. Úprimne, tieto drobnosti životné mám veľmi rada. Hlúposti poviete si.

A tak pribúdali čiarky, jedna vedľa druhej, počúvala som čo mi ponúkol youtube a myslela na otcov, ktorí sa dobrovoľne vzdali svojich detí, na ženy, ktoré držia svoje balóniky s nešťastím a pevne si ho držia pri sebe, na škriatka Klinčeka, ktorý mi kvitne za oknami...Myslela som na veľa vecí, ktoré v papierovej forme majú o niečo vyzretejšiu formu než v hlave. Tam je to totiž všetko zmixované a popletené vplyvom emócií, spomienok, vplyvom toho, že tak subjektívne všetko vnímame...a potom máme horúcu hlavu.
Všakže.
To som ja.

Pozdravujem vás a netuším, čo s toľkými obrázkami mám robiť. Ak máte nápad sem s ním. Letím za nimi...






Cesty od seba

V mojom blogovom diári svieti niekoľko riadkov. Vždy si zapíšem, ak mi niečo napadne, čo by sa mohlo hodiť do tohoto virtuálneho priestoru.
Ako to však zvyčajne býva, riadky svietia ostošesť, ale mne životom prebehne úplne niečo iné, čo ma od papierového zápisníka s blogovými nápadmi, doslova odstrihne. Plány sa menia, emócie ústia do riek.
A tak idem sa zdieľať s niečím, čo mi prekazilo plány vpísané do drobných riadkov papierových.
A vôbec ma to nemrzí, práve naopak.

Ja. On. My sme workoholici. Dobre, tak viac ja než Bumpkin, no v poslednej dobe som akosi zatúžila čosi vidieť. Vybrať sa niekam s malým ruksakom, zahodiť všetko za seba. Zahodiť malý svet kreslenkový a ísť. Len trošku sa nadýchnuť čohosi iného, než je len pach fixkový. A Bumpkin nenamietal. Vybrali sme sa teda do Čachtíc na hrad. Prvý výber zo zoznamu, ktorý sme si nachystali...

Úprimne, asi som predposledný človek, ktorý tam ešte nebol. Určite nie posledný, viem, že niekto podobný je. Niekto, kto len sedí doma a drieme v ňom tulák a píše si zmizíkom sny po rukách...A tak nehanbím sa za to, že som možno predposledná, som pripravená objavovať všetko pekné, čo čas poznačil. Tak sme sa dohodli s Bumpkinom, že odložíme pracovné nástroje a budeme si chodiť čistiť hlavu. Obaja sme totiž takí starí tuláci, ktorým fantázia pracuje na plné obrátky. Detstvo som strávila v hradoch a zámkoch a Bumpkin nijako nezaostával...A tak sme kopli do vrtule a usadili sme sa v Čachticiach na hrade.
Nechali tam svoje stopy, pozbierali pár plastových fliaš okolo a ja som si tam spomenula, že tam celkom zapadám, že ja mám srdce z kameňa. Zapadla som medzi riadky kamenné a tisícročnú omietku... Ale dávam sama sebe nádej, že možno tými cestami od seba sa kúsok roztopí, že mi cesty od seba znovu a zas pomôžu byť človekom. Viac. Emócie sa zliali do rieky. Veľkej a prudkej. Zmietli zo stola všetko, v čo som kedy verila. Tak som to nechala v kameňoch zapísané, niekto to tam možno nájde.

V mojom blogovom diári som si poznačila "cesta splnená". Tá prvá sa podarila. Bumpkin bol tak očarený, že sme ešte zablúdili do Piešťan. Bývame od kúpelného mesta asi 15 minút autom a ja som tam bola opäť prvýkrát. Uchmatla som si konáriky, kúpelné oblátky a pár fotografií. Túlali sme sa, blúdili s radosťou a povedali sme si, že je čas zo zoznamu vypichnúť ďalšiu cestu od seba, aby sme boli viac človek. Ja, človek. Divoká Lujza. Duša kamenná osamelá. Bumpkin je taký istý a preto sú tie výlety skvelý nápad...













Vitajte

Vitajte, jemné bozky na líca, potrasenie pravice. Sú doma. Voňavé od farby, líca sa červenajú, trochu sa hanbíme a uhýbame pohľadom. Sú nové, pre nás nepoznané a tak zoznámenie prebieha v úzkom kruhu....

Dostali sme sa k nim ako kura k zrnu. Keby mi Ľubka nebola napísala, tak dnes by sme sa nemali s kým zoznámiť...Otvárame obálku, primeriavame, Bumpkin oblieka svoje lebečkové.
Tričko. Tričká. Tak sme sa k tomu predsa len dostali. Vitajte, voňavé od farby, líca sa červenajú.

Mám v pláne ich v nedeľu nahodiť na Bumpkin Tattoo sashe stránku a uvidíme, či sa zapáčia. Nám sa zapáčili. Vybrali sme pár kúskov, nafotiť u nás doma. Viete na mne, tak ako som zvyknutá, v úzkom priestore nášho domu. Tak ako ja v nich budem behať po dome...
No a na dnes vás už nebudem trápiť písmenkami, myslím, že sa môžete zoznámiť s nimi. Jemné bozky na líca, potrasenie pravice...

mávam














Rozbito

Pred dvomi dňami som rozbila keramického anjela. Majestátne stál na skrinke v obývačke a ja, šmahom kúzelníka iluzionistu, zhodila som ho. Hlávka mu odletela a krídla tiež, letel však so všetkou gráciou, až som mu závidela, že ja tak neviem...
Sadla som si na zem k tomu, čo ostalo a lepila. Podarilo sa. Viem, že nebude taký, ako predtým, ale má v sebe čosi, čo sa oplatí nechať, čosi, čo nemôže skončiť v koši medzi ostatnými pokazenými vecami...

Pred pár dňami, som si zastrihla ofinu. Nie som kaderník a je to dosť vidieť. Úprimne dúfam, že ľudia sa mi budú dívať radšej do očí než na ňu, lebo trochu cirkusantsky pôsobím. Pomáhajú tomu trochu  aj pásiky, ktoré som včera pozberala zo šnúry, poskladala na kôpky, zvyšky seba, uložila na lepšie dni, keď sa mi bude chcieť ožehliť (sa)."Vualáááá, vitajte v mojom šapitó a necíťte sa robitó"

Drobné pásikavé tričká, nové krátke nohavice, ktoré blížia sa k prvej kerke od Bumpkina. Papiere, skice, obrázky staré a nové, pásikavé príbehy, akoby som ich sušila na tej šnúre, vyžmýkala z nich všetku špinu...Len pásiky ostatnú. A ja, pár črepov, čo schovám do krabičky, postavím vedľa anjela.
Som zberateľ. Dobrých časov. Krátkych pozdravení a dlhých preletov cez prázdne hniezda.

PS: Knihy od Bumpkina, sú veľké ako ja
PS2: Pásikavé ráno












Dofilmovania

Včera bol skvelý deň. Áno, priznám mu to od skorého ráno až do večera. Stretli sme milých ľudí, síce pracovne, no i tak, bolo to fajn. Hneď na vás idem takto- od podlahy, zhurta, priamo...Odpusťte, nemám času nazvyš a rovnako nemám rada dlhé úvody... Zo stretnutia vzišli nápady, teda rozvinuli sa do ešte krajších rozmerov, než boli pôvodne. A viac vám ani prezradiť nemôžem, zatiaľ nie...
Ten deň bol určite fajn aj preto, lebo ráno sme si pustili Karlíka a jeho továreň na čokoládu. Ano, prepadla som filmom, tým, ktoré som videla veľakrát, toľkokrát, nastokrát. A ešte krát toľko a toľko. Obohrané sú ako platne, no nemôžem si pomôcť, k obrázkom ma to potom volá ešte viac.
Rozhodla som sa preto, každý jeden film, ktorý uvidím, vtesnám do svojho sveta kresleného. A keďže Willy Wonka je pánko, ktorý sa pýta na papier aj sám, vualáááá, tu je.



A dnes? Dnes mám na stole Škatuláka z Lumurmu, inšpirovaného škatulákmi filmovými.


Keď sa zamýšľam nad tým, čo všetko mám na dnešnom stole, asi ma čaká veľa práce. Vlastne, nemôžem to volať úplne prácou. Je to skôr svet, ktorý sa nafukuje ako bublina a ja tak nejak uprostred sedím, zvedavo dívam sa ...a objavujem. Každý deň niečo iné. Každý deň trochu zo seba...

Tak dofilmovania. Či do kreslenia?