Kamky.
Tak ich volám a páčia sa mi, hoci ja v tejto téme dosť plávam. Moja veštica mi vraví, "Lucy, ty si ako vo vzťahoch ako Alenka v ríši divov" a veru, priznám sa, čudná som ja.
Ako dieťa som sa stále cítila ako piate koleso u voza. Nebola som IN v kolektíve a skôr som sa stránila. Ako som sa upla na jednu kamku, bola to výhra. Ozaj veľká. Ako jedináčik, sediac v izbe so skicárom som počula často mamku "Lucinka a nejdeš von za deťmi?" Predstava, že by som išla dole pred činžák ma ozaj skľučovala...No nemyslite si, ja som bojovník!! A tak som sa na kamoškinom bicykli naučila brázdiť chodníky, vypĺňala som kamkám pamätníky a vycibrila si istý druh veľmi zvláštneho humoru, ktorými si kamky dokázala zabaviť a zaujať... a dokonca v 8. triede sa do mňa buchli až dvaja chalani. A teda dosť verejne. Ja som bola feministka, takže..No,ale to je iná téma.Späť ku kamkám...

S tými kamkami to bolo také všelijaké, vždy som sa snažila, a asi som hľadala také to tesné upnutie, že budeme na sebe verne prisaté hodnotiť život zo všetkých strán. Neviem, také čosi hlbšie, také, nie len o srande a zábave, ale také vzájomne...A viete, čo sa stalo. Sama som zistila, že to úplne neviem, že to je len moja fixná idea o tom, aké je skvelé nájsť takú kamku! Zistila som, že sem tam potrebujem odísť, uletieť, vzdialiť sa, byť ticho...a potom sa vrátiť, vystískať, obdarovať, zavtipkovať, podržať...a zas odísť. Kamkovanie je teda niečo, čo sa musím doučiť, aby som nebola doživotný kamko-pako!
Feministka už tiež nie som, takže to dám. Som si istá!

****

Tlač môjho originálu na semigloss umelecký papier 290gms ♥